Francúzska revolúcia narobila Cirkvi veľa škody. Jej besnenie sa obrátilo zvlášť proti kňazom a rehoľníkom. Mnohí boli zabití, tisíce ich bolo uväznených a deportovaných, ďalšie tisíce museli utiect do zahraničia. A v takýchto okolnostiach vyrastal malý rehoľnícky chlapec Ján (plným menom Jean-Baptiste-Marie) Vianney.
Narodil sa 8. mája 1786 v obci Dardilly pri Lyone. Revolúcia vypukla, keď mal tri roky. Napriek protináboženskému duchu revolúcie Ján dostal v rodine dobrú náboženskú výchovu. Neskôr spomínal s vďačnosťou na matku, že ho naučila dobre sa modliť. No ťažšie to bolo s prijímaním sviatostí. Ján pristúpil k prvému sv. prijímaniu, keď mal 13 rokov, a to pri svätej omši, ktorú tajne slúžil istý prenasledovaný kňaz.
Dospievajúci Ján zacítil v duši túžbu stať sa kňazom. Stykom s hrdinskými prenasledovanými kňazmi táto túžba ešte zosilnela. Ale ako ju uskutočniť? Nielenže vtedy chýbali kňazské semináre, ale Ján nemal ani to najzákladnejšie vzdelanie. Od detstva pracoval so svojimi rodičmi a súrodencami na poli, alebo pásol dobytok. Okrem toho v jeho rodnej obci otvoril istý učiteľ školu až po revolúcii, roku 1803. Já mal vtedy už 17 rokov. No i tak sa dostal do učenia, hoci mu to išlo veľmi ťažko.
Na konci roku 1806 alebo začiatkom 1807 sa ujal Jána kňaz Charles Balley, ktorý bol pred revolúciou vychovávateľom novicov v istej reholi a v porevolučnom nedostatku kňazov bol určený za farára z Écully, neďaleko Jánovho rodiska. Abbé (titul francúzskych kňazov) Balley čoskoro vybadal Jánove ťažkosti s učením, ale cenil si jeho úprimnú a hlbokú nábožnosť, pre ktorú ho pokladal za súceho na kňazstvo. Preto mu venoval veľa času a sílaby mu pomohol osvojiť si aspoň to najpotrebnejšie. Zároveň ho viedol i duchovne. Bola to veľmi dobrá príprava na kňazský život, hoci v niektorých zásadách bol abbé Balley azda priveľmi prísny, čo sa neskôr prejavilo v Jánovom živote a pôsobení.
Konečne sa podarilo prekonať všetky ťažkosti a 29-ročný Ján Mária Vianney bol vysvätený za kňaza. Stalo sa to 13. augusta 1815, krátko po konečnej Napoleonovej porážke pri Waterloo. Biskup ho pridelil za kaplána abbému Balleyovi, ale spočiatku mu nedovolil spovedať, lebo nepokladal jeho vedomosti za dostatočné.
Roku 1818 určili cirkevní predstavení Jánovi za pôsobisko nábožensky zuanedbanú obec Ars-en-Dombes. Neučený kňaz si živo uvedomoval svoje nedostatky zoči-voči ťažkej situácii. To bol azda jeden z dôvodov, prečo nezačal hneď s kázňami a napomínaním farníkov. Začal svojím príkladom. Predovšetkým sa veľa a hlboko modlil pred svätostátnkom. Okrem toho žil v krajnej chudobe: biedne sa obliekal, jedol málo a nezvyčajne jednoducho. Spával takisto málo; často iba tri hodiny. Navonok sa zdalo, akoby sa nezaujímal o svojich veriacich; tým viac sa začali zaujímať oni o neho. A to, čo videli, ich nemohlo nechať ľahostajných. Jeho vrúcna modlitba pred oltárom priviedla aj ich k modlitbe a k oltáru, jeho chudobný a prísny spôsob života priviedol aj ich k zamysleniu sa nad ich vlastným životom a k pokániu.
Netrvalo dlho a z Arsu sa stala farnosť s príkladným kresťanským životom. Ján postupne založil farské združenia pre mužov a pre ženy, výchovný ústav pre dievčatá. Usiloval sa pomáhať všade, kde videl hmotnú alebo duševnú biedu. Jeho nábožnosť a obetavá dobrota hovorili ľuďom oveľa viac ako jeho kázne. Lebo treba priznať, že arský farár nebol dobrý kazateľ. Pod vplyvom vtedajšej kazateľskej literatúry a pod vplyvom prísnej asketickej výchovy abbého Balleya v Jánovych kázňach bolo priveľa „strašlivých právd“kresťanskej viery. Okrem toho Ján nebol ani rečník, ani teológ. To všetko bolo vidieť v jeho kázňach. No v spojení so životom aj jeho nedokonalé kázne pôsobili blahodarne na farníkov a neskôr i na náročnejších návštevníkov zo všetkých končín Francúzska.
Jeho najväčší apoštolát a zároveň najväčšia služba dušiam bolo vysluhovanie sviatosti pokánia, alebo ako dnes hovoríme – sviatosti zmierenia. Nespočetní návštevníci, medzi nimi aj vzdelanci a cirkevní hodnostári, prichádzali do Arsu vidieť obdivuhodného kňaza a vyspovedať sa. Trpezlivo čakali celé hodiny, kým na nich prišiel rad. Ján spovedal niekedy až 16-17 hodín denne. Bol veľký div, že to vôbec vydržal. Ďalšie divy sa odohrávali v spovednici. Jednoduchí aj vznešení kajúcnici sa v nej zbavovali duševnej biedy, získali pokoj a silu do nového, lepšieho života.
Abbé Ján Mária Vianney mohol byť spokojný s veľkou misiou, ktorú vykonával. A niekedy aj prejavil radosť nad mimoriadnym dielom Božej milosti, ktorej bol nástrojom. Tak pri slávení Milostivého roku, ktorý vyhlásil pápež Lev XII. na rok 1827, vyjadril svoju radosť zvolaním: „Bratia moji, Ars už nie je Arsom!“ Znamenalo to, že po 10 rokoch jeho účinkovania sa Ars už nepodobal tomu Arsu, ktorý našiel pri svojom príchode.
Arský farár však zažil aj veľa vnútorného utrpenia. Často ho trápili úzkosti a mučivý pocit vlastnej neschopnosti. Chcel sa utiahnuť do kláštora. Mohla to byť Božia skúška, životný kríž, ktorý mu určila Božia prozreteľnosť. Mohli v tom byť i pokušenia zlého ducha. Niektorí životopisci uvádzajú medzi príčinami jeho duševného utrpenia prísne zásady, ktoré získal od svojho učiteľa abbého Balleya, a nie na poslednom mieste veľkú vyčerpanosť, ktorá sa musela dostaviť pri jeho nadľudských výkonoch a pri takmer nijakej starostlivosti o zdravie.
Pocit neschopnosti bol taký silný, že Ján niekoľko ráz prosil svojho biskupa o uvoľnenie z farskej služby. Ale márne. Roku 1843 po prekonaní ťažkej choroby opustil raz v noci svoju farnosť a utiahol sa do rodnej obce Dardilly. Zároveň poslal biskupovi list, v ktorom vyjadril ochotu vrátiť sa, ak mu to biskup rozkáže. Ale nakoniec nečakal ani na odpoveď a o niekoľko dní sa vrátil do Arsu.
Konečne roku 1845 sa biskup rozhodol uľahčiť strápenému Jánovi situáciu a poslal mu pomocníka – abbého Antona Raymonda, ktorý mal prevziať osobnú zodpovednosť za farnosť. Jánovi pritom ostala farárska hodnosť a – prirodzene – jeho nenahraditeľný apoštolát sviatosti zmierenia. Roku 1853 biskup preložil z Arsu abbého Raymonda a nahradil ho diecéznymi misionármi. Ján sa nazdával, že prišiel vhodný čas, aby sa utiahol do ústrania a pripravoval sa na smrť. V tomto zmysle napísal biskupovi list a jednej noci ticho opustil faru. Ale ktorsi to zbadal a urobil poplach medzi farníkmi a pútnikmi. Tí sa pustili za utečencom a prosbami ho prinútili, aby sa vrátil.
Ján sa podvolil a napriek pokročilému veku a slabému zdraviu pokračoval vo svojej podivuhodnej službe dušiam. Dokonca aj telesne chorí hľadali u neho pomoc. A on sa usiloval pomôcť všetkým. V posledných rokoch sa mu dostalo aspoň čiastočné uznanie cirkevných a občianskych predstaviteľov za mimoriadnu blahodarnú činnosť. Roku 1850 bol vymenovaný za čestného kanonika a roku 1855 dostal titul rytiera Čestnej légie.
Ján sa neúnavne venoval ľuďom, ktorí u neho hľadali pomoc, až do 29. júla 1859. V ten večer sa vracal zo spovednice na faru s vysokou horúčkou. Na druhý deň ho kajúcnici márne čakali v kostole. Jeho životné sily ho definitívne opúšťali. Poprosil svojho kaplána o udelenie sviatostí zomierajúcich a vo veľkom pokoji sa pripravoval na odchod do večnosti. Zomrel pred svitaním 4. augusta 1859.
Jána Máriu Vianneya pochovali za účasti mnohých duchovných a ohromného množstva veriacich v jeho farskom kostole. O necelých 50 rokov neskôr, roku 1905, pápež Pius X. vyhlásil skromného arského farára za blahoslaveného. Napokon pápež Pius XI. ho v máji 1925 vyhlásil za svätého a v apríli 1928 za nebeského ochrancu všetkých farárov.
