Chcem dnes ponúknuť jeden jeho výrok, ktorému som tak súkromne, pre seba dal názov "slzy a smiech", lebo práve toto vo mne vyvolal. Týka sa rehoľného života ako ho prežívajú zasvätené osoby koncom a na prelome storočia, adresovaný spolubratovi Patrikovi, ktorý sa neskôr stal opátom v Sept Fons a je ním doteraz. Hľa citát:
"Náš Pán spal za búrky na lodi. Vtedy aspoň na solídnom a bezpochyby na dobre riadenom plavidle. A čo dnes? Prechádzame búrlivými časmi - posádka naviac vlastnými rukami rozoberá palubu. A my patríme k tým niekoľko cestujúcim, ktorým by nebolo nič platné sa ohradiť. Pán spí, alebo len dáva najavo nepochopiteľnú ľahostajnosť? Kto sa chce nalodiť, musí byť dostatočne odvážny. Napadlo by vás, že táto loď je nositeľom nádeje a prisľúbenia? Ja v to verím, som si tým istý. Milovaný brat, vždy sa držte toho podstatného: lásky k Bohu, podporenej veľkou úctou k eucharistii a vytrvalou modlitbou, ktorá sa bude z veľkej časti obracať k Matke Božej, Panne Márii. Tak úspešne povediete svoju malú bárku a kto vie, možno zachránite celú flotilu."
Tak tento text ma dnes dostal. Netýka sa len krízy kňazských povolaní a krízy zasväteného života, ale každého, kto vníma, že sa rúcajú základy a má pocit, že nemôže nič urobiť.
Tu som našiel odpoveď