"Kríza  dnešnej Cirkvi je predovšetkým krízou kňazského stavu a rehoľných rádov. Pod náporom pokoncilovej doby sa rozkývali veľké rehoľné rády a aj dnes sa zdá, že sú zmietané krízou vlastnej identity. Kňazi sú vystavený kultúrnemu tlaku, ktorý ich tlačí k  prechodu od sakrálnej k sociálnej roli. V niektorých rehoľných rádoch sa pravá obnova zamieňa za pohodlnosť. Jeden rehoľník mi povedal, že rozklad jeho kláštora začal tým, že vstávanie k nočnej modlitbe bolo prehlásené za nezrealizovateľné. Dobre, ale táto nepochopiteľná, ale dôležitá obeť, bola nahradená bdením dlho do noci u televízora." 

       Myslím, že táto kritika neplatí len na nás kňazov a rehoľníkov, hoci sa ma osobne aj celorehoľne hlboko dotýka a viem, že kardinál má viac než pravdu. Ale skúsme tak za seba. Miesto nasledovania "ducha tejto doby" je nutné mu opäť s evanjeliovou vážnosťou odporovať. Akosi sa medzi nami vytratil zmysel preto, že kresťania by nemali žiť ako všetci ostatní. Máme ponúkať svetu jasnú alternatívu evanjeliového myslenia a tu nastáva zápas z vlastnou pohodlnosťou v myslení a konaní. Alebo je to strach, že budem iný?