Po štvorprúdovej ceste medzi bratislavským Dómom sv. Martina a kláštorom kapucínov je pod hradbami úzky asi tridsaťcentimetrový chodník. Je ráno, dážď šľahá tak, že autá ledva stačia stierať husto dopadajúce kvapky. Navyše fúka silný vietor. Smerom od mosta SNP prúdia autá jedno za druhým v oboch prúdoch. Nie je zvykom aby niekto išiel po tomto úzkom okraji cesty a vonkoncom nie o takomto čase v takom nečase.
Jeden človek tadiaľ však chodieval pravidelne. A tak kráča aj dnes. So sklonenou hlavou, na ktorej má svoj – od neho už priam neodmysliteľný dôstojný čierny klobúk. So všetkou námahou preráža husté kvapky dažďa, hoci okolo prechádzajúce autá naňho zboku bezohľadne striekajú dažďovú vodu. Je to Mons. Žák! Týmto spôsobom si skracoval cestu do bratislavských nemocníc, aby sa v nich prihováral pacientom, aj tým chorým na smrť, a ponúkal im sviatosť zmierenia. Na to získaval čas. Čas pre záchranu duší.
Hrdina nemusí mať široké ramená. Tento úžasný a príkladný kňaz „pán Žák“, ako sme ho volali, so zohnutou chrbticou sa trochu nakláňal dopredu. Život ho zohol. Do pokornej polohy slúžiaceho človeka, a pritom bol duchom taký vzpriamený. Nikto z nás nebol taký vzpriamený ako on v pohľade na Boha i na človeka, veriaceho či neveriaceho, zdravého či trpiaceho, silného či slabého. Celé desaťročia sme po poznali ako spovedníka, neúnavného, vytrvalého, ktorý fungoval ako hodinky. V bratislavských nemocniciach ho spoznali mnohí, najmä chorí a umierajúci. Keď si spomeniem na jeho starostlivý, láskou naplnený pohľad, ako mi dohovoril, že môj otec, ktorý bol na odchode z tohto sveta, potrebuje trochu viac pohladenia, lebo sa práve posledný raz vyspovedal a prijal sviatosti... Mimoriadna charizma tohto kňaza, jeho „partizánska práca“ v nemocniciach, pri záchrane duší, je plná toľkých napínavých príbehov, že by o nej mohli svedkovia rozprávať dlhé hodiny. Bol by to čas plný napätia, ba niekedy aj komických situácii, keď bolo treba rafinovaným spôsobom – najmä v časoch totality - prepašovať Mons. Žáka k pacientovi. Pre tieto situácie nosil so sebou biely plášť. S odstupom času by sa dali vyrozprávať aj úsmevne príbehy o tom, ako dokázal obrátiť zatvrdnutých spolupacientov. Vtedy z nemocničnej izby odchádzal s pocitom nevýslovnej radosti, takej tichej, hlbokej, lebo získal duše nezlomných neveriacich pre nebo. On duše roztápal. Roztavoval ich Božím milosrdenstvom a ľudskou vľúdnosťou.
Hodnota sviatosti zmierenia sa nedá ničím vyvážiť. A Mons. Žák si v spovedniciach poriadne odsedel. Spovedával so železnou pravidelnosťou, najmä na chodbe u františkánov. Kto bol hoci len jediný raz u neho na spovedi, odniesol si znak Lásky na celý život. Dodnes si pamätám, ako mi cez mriežku presunul obrázok s textom, ktorý moja duša tak potrebovala. Bol otcovsky dobrotivý. Božia láska, ktorú sprostredkoval, dosiaľ spôsobuje, že naše duše sa odvracajú od hriechu a obracajú smerom vyššie, k Bohu.
Koľko je takých duší, ktorým dal toľko z bohatstva kňaza hrdinu. Hrdinu tichého ale nebojácneho a neúnavného. V mojom prípade to je ešte aj krst môjho mladšieho syna, v tichu dómskej kaplnky, keď slová a dobrotivosť srdca Mons.Žáka ostanú nám navždy zapísané živo v srdci. Volali ho „apoštol nemocných“, a keď si uvedomíme tí, ktorí sme vtedy žili, ako bolo ťažké vôbec sa dostať k nemocnemu, zomierajúcemu, nieto ešte mu podať sv. Prijímanie. Oči Mons. Žáka vyžarovali Lásku zvláštnym spôsobom. Žial od mája minulého roku už nie je medzi nami. Hoci ostáva stále s nami.
Málo poznáme hrdinov kňažskej služby, málo je svedectiev a pritom toľko kňazov, ktorí by si svedectvo o ich činnosti zaslúžili. Vydávaju svedectvo ale ich svedectvo nie je známe, iba v ich mieste pôsobenia.
Juraj Sztuka
Mons. ThDr. František Žák.
Narodil sa 29. marca 1919 v Lakšárskej Novej Vsi, na kňaza bol vysvätený 27. júna 1943. Kaplánom bol od roku 1943 v Dolnej Strede nad Váhom, od roku 1946 v Bratislave - Rači, od roku 1947 v Čachticiach, kde bol od roku 1954 aj administrátorom farnosti. Od roku 1959 pôsobil v Sokolovciach, potom od roku 1970 plných 19 rokov ako špirituál kňazského seminára v Bratislave. Správcom kostola sv. Ladislava v Bratislave bol od roku 1989 a administrátorom farnosti v Jarovciach od roku 1990. Správcom kostola a nemocnice Milosrdných bratov sa stal 1. októbra 2001.
Zomrel dňa 19. apríla 2009 ráno na Nedeľu Božieho milosrdenstva v Bratislave vo veku 90 rokov.
