Prvé stretnutie. Pôvodne sme sa chceli cestou do Košíc zastaviť na Spišskom hrade, ale keďže bola zima a hrad bol zatvorený, navrhol som prechádzku po neďalekej Spišskej Kapitule. Zastavili sme hneď vedľa katedrálneho chrámu sv. Martina z Tours, na parkovisku  seminára. Sídlo spišského biskupa bolo v ten deň tiché a prázdne. Prechádzali sme sa medzi premodlenými múrmi historických budov, s ktorých každá má samostatnú históriu a sú zapísané v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Už sme sa vracali k autu, keď sme stretli kňaza. Prihovoril sa  nám, porozprával nám o svojej aktuálnej službe a keď zistil, že sme na ceste, prekvapil nás pozvaním na večeru do seminára. Zaskočení týmto pozvaním sme sa poďakovali s tým, že sme už na ceste niečo zjedli. Požiadal nás, aby sme počkali, odbehol do seminára a priniesol nám darčeky. Daroval nám niekoľko kníh a synovi čokoládu. S vďakou sme sa rozlúčili a odprevadil nás požehnaním. Tento kňaz nám dal bratskú lásku a priateľstvo. 

Druhé stretnutie. V Košiciach sme sa stihli ubytovať a rovno sme išli na večernú sv. omšu do Dómu sv. Alžbety. Je to nielen najväčší kostol na Slovensku, ale i skutočný skvost. Počas štúdii som tam chodil veľmi často. Tradične stávajú pri vchode bezdomovci a prosia o almužnu. Niekedy im niečo dám, inokedy nie. V ten večer ma oslovila bezdomovkyňa, ale obišiel som ju bez záujmu i keď som dobre vedel, že potrebuje pomoc. Nepamätám si už čítania z písma, ktoré sa v ten večer čítali, ale kázeň som si zapamätal veľmi dobre. Kňaz hovoril práve o nevyhnutnosti pomoci maličkým a biednym, ako o nasledovaní Ježiša a prejave kresťanskej lásky. Netradične nás však i vyzval, aby sme v ten večer spravili takýto dobrý skutok a keď nevieme komu a ako, poradil nám, aby sme vonku stojacim bezdomovcom kúpili jedlo. Výzva tohto kňaza ma zasiahla priamo do srdca a splnil som ju doslova. Tú istú bezdomovkyňu, ktorá stále vonku čakala, som pozval na večeru. Tento kňaz mi dal učenie a dobrú radu.

Tretie stretnutie. Na druhý deň som vybavil služobné veci a poobede sme cestovali naspäť. Napriek tomu, že mi dobre dopadol súd, ako i cesta, niečo ma trápilo. Nebol som si istý v rozhodnutí a postupe v jednej veci a moje svedomie ma trápilo, či by som nemal vec riešiť inak. Jednoducho som potreboval duchovný rozhovor a možno i spoveď. Cesta domov býva rýchlejšia, keďže sa ponáhľame. Napriek tomu som manželku presvedčil, aby sme sa zastavili v Levoči s nádejou, že tam nájdem otvorený kostol a v ňom spovedajúceho kňaza. Do Levoče som prešiel cez starú Košickú bránu, išiel som smerom ku kostolu sv. Jakuba a hľadal miesto na parkovanie. Avšak márne, všetko bolo plné. Vracal som sa teda naspäť už zmierený s tým, že musím rozhovor s kňazom odložiť. Tesne pred Košickou bránou som napravo zbadal schovaný kostol, ktorý som si nikdy dovtedy nevšimol. A pred ním bolo jedno voľné miesto na parkovanie. Ubezpečil som manželku, že toto bude posledné miesto kde zastavím a skúsil som otvoriť dvere. Kostol bol otvorený a niekoľko ľudí sa modlilo ruženec. Prešiel som celý kostol až k oltáru, ale kňaza som nikde nevidel. Už som bol na odchode pri dverách, keď som zbadal spovednicu, pred ktorou nikto nečakal. Prišiel som bližšie a skutočne tam bol kňaz, ako keby na mňa čakal. Poradil som sa s ním a nakoniec i vyspovedal. Svoje rozhodnutie som zmenil a dodnes som s výsledkom spokojný. Tento kňaz mi dal odpustenie a takto mi sprostredkoval večný život.

Až neskôr som si uvedomil, že tieto tri nezvyčajné stretnutia s tromi kňazmi na jednej ceste, mi dali resp. sprostredkovali to, čo nám dal Ježiš Kristus. Dal nám priateľstvo a bratskú lásku, ďalej učenie a rady a nakoniec nás zbavil našich hriechov a zabezpečil cestu do neba. Boli moje stretnutia na ceste len náhoda?

Richard