Existujú však aj také príbehy kňazov, a možno sa odohrávajú aj v tvojej vlastnej farnosti, ktoré sa naozaj zakladajú na pravde a sú veľmi bolestné. Bolestné najmä preto, lebo my všetci sme údmi jedného Kristovho tela. A bolesť Cirkvi je aj našou bolesťou. Alebo by aspoň mala byť. Ak je naše srdce zakotvené v Bohu, túto bolesť by sme mali cítiť.  Sú to príbehy kňazov, ktorí vo svojom živote niečo nezvládli. Nezvládli napríklad im zverené ekonomické záležitosti, svoju sexualitu, svoju závislosť ... atď. Ale predovšetkým sú to dôsledky nezvládnutého vzťahu s nebeským Otcom.

Ako však zvykneme naložiť s týmito rôznymi príbehmi kňazov, alebo s vlastnou negatívnou skúsenosťou z farnosti my laici? Väčšinou si pofrfleme na otrasnú úroveň médií, pretože opäť musíme konštatovať že nás oklamali. Alebo pri pravdivom príbehu len sucho skonštatujeme, že aj medzi apoštolmi bol predsa Judáš... Alebo, že Cirkev je Božsko-ľudská ustanovizeň a preto ani jej sa hriechy nevyhýbajú. Pri osobnej skúsenosti je niekedy našou reakciou „odchod“ z farnosti a účasť na bohoslužbách v inom kostole, či iné defenzívne, neúčinné riešenia.

Iba málokedy zaznie od namosúreného farníka pozitívna odpoveď na otázku, či sa za svojho kňaza už modlil, či mu nejako pomohol. Náš postoj je väčšinou pasívny. A ak predsa aktívny, tak len na bojovom poli tohto sveta. Aj to žiaľ na opačnej strane - v boji proti vlastným. Ten duchovný a oveľa podstatnejší boj zvykneme ignorovať.

Je však najvyšší čas zmobilizovať sa a začať bojovať! My totiž nestojíme mimo bojového poľa. Krstom sme sa stali Božími deťmi a zároveň nepriateľmi diabla. Nemôžeme povedať, že nás sa to netýka. Nie sme štatisti, ktorí len konštatujú, že padol ďalší Boží pomazaný. Nemôžeme byť vlažní! Stojíme na tom istom fronte ako naši kňazi, proti tomu istému nepriateľovi. Báť sa však nemusíme, lebo na našej strane je najvyšším Veliteľom Ježiš!

Keď vidíme kňaza zraneného, chorého, môžeme sa zohnúť a podať mu ruku, pomôcť mu na nohy. My predsa nie sme bezmocní, bez zbraní. Veď pri vstúpení do vzťahu s Veliteľom sme od neho dostali aj zbrane. A On nás povzbudzuje a pozýva do boja:

„Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo! Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých!“ Ef 6, 14-18.

Kateřina Lachmanová hovorí o kňazoch v súvislosti s duchovným bojom, že oni sú v tej prednej línii a práve preto potrebujú našu modlitbovú pomoc. Aby obstáli. Mnohí v minulosti neobstáli práve preto, lebo sme im nepomohli. Lebo sme utekali za veliteľom a žalovali, že akého neschopáka to postavil do boja. Žalovali sme na neho, ako hlúpo a zle bojoval. A nepriateľ sa na tom zabával a využíval v boji nejednotu armády Kristových bojovníkov...

Dnes je čas opäť si odpovedať na otázku: Zostaneme pasívni, či dokonca prijmeme úlohu žalobcov? Alebo sa postavíme, oblečieme si Božiu výzbroj a začneme bojovať? Ako jedna Božia armáda. Spolu. Si aj ty pripravený ísť do tohto boja? Poď! A nezabúdaj, že našim veliteľom je Kristus. Pán!

Bojuj za našich kňazov! Zúčastni sa aj ty 40 dňovej reťaze pôstu a modlitieb za kňazov. V čase od 15.9. do 24.10.2013. Viac info: www.postzaknazov.sk.