Augustín bol prvý kňaz v mojom živote. Prvé slová, ktoré mi povedal, keď sme sa prvýkrát stretli boli: „Čau brďo!“. Bolo to v roku 1992 v Bratislave Vrakuni. S nemým úžasom som hľadel na človeka, ktorý sa zachoval diametrálne odlišne od mojej dovtedajšej predstavy o kňazoch. Spojila nás sviatosť krstu dieťaťa našich známych. Krst som vtedy vnímal len ako formalitu. A Augustín išiel do rizika, že to, čo nám prisľúbil sprostredkovať - Ducha Svätého vo sviatosti krstu - nebude nami po krátkej dobe odmietnuté. Ale pozor! Nemýľme sa. Augustín ani len zďaleka nebol kňaz „liberál“, ktorý by pokrstil na počkanie každého, kto by k nemu s takouto požiadavkou prišiel. Práve naopak. Často zdôrazňoval význam sviatostí a varoval pred ich dehonestáciou. O krstnej vode napríklad hovoril, že musí neustále kolovať, tiecť, aby nezosmradla... Bol verný Bohu aj Cirkvi. Zároveň bol citlivý a veľmi vnímavý. A mal od Boha mnohé dary, ktoré naplno využíval v prospech ľudí. A preto, vďaka Bohu, vnímal aj otvorenosť môjho, resp. Jankinho srdiečka. Aj keď naše poznanie bolo v tej dobe skoro nulové. Ozaj - Janka je moja „sviatosť“. Augustín učil svojich farníkov nazývať sviatosťou svojich manželských partnerov, resp. partnerky. A nezabudol vždy pripomenúť, že pre nás majú byť po Bohu hneď na druhom mieste. Až potom deti, rodičia.... atď. Takéto a mnohé iné jeho „vyučovanie“ Božích právd nám bolo podávané vždy veľmi pútavou formou. S láskou, ale pritom jasne! A také boli aj napomenutia. Bola to láska Kristova, pri ktorej je každé napomenutie vnímané s pochopením, ba až s radosťou, že vďaka prijatej pravde môžeme pokračovať na ceste k Bohu. A často krát bolo obalené dobrým humorom.... V mojom živote som sa nikdy tak nenasmial, ako pri stretnutiach s Augustínom. A pritom, veselosť, ktorá mu bola od Boha daná, vôbec neznižovala jeho dôstojnosť, resp. dôstojnosť úradu, ktorý zastával, do ktorého ho povolal Boh. O autoritu neprichádzal ani potom, keď si potykal s oveľa mladšími farníkmi. Takúto ponuku adresoval aj mne. Priznávam, robilo mi problém prijať ju. Bál som sa, že síce získam priateľa, ale „stratím“ kňaza - autoritu. Dokonca môjho prvého a vtedy zároveň jediného kňaza, ktorého som poznal. Stalo sa však to, že som získal úžasného priateľa, ale pritom kňaza som „nestratil“. Spýtal sa ma: „Ako sa modlíš modlitbu Otče náš?“. Vravím: „Otče náš ktorý si na nebesiach...“ A on na to: „...no vidíš, Bohu tykáš... A čo som ja viacej ako Boh?“.
Podobal sa Ježišovi – budoval vzťahy
Bol spoločenský, zábavný. Rád si s farníkmi vypil vínko. Ale nik mu to nemal za zlé. Prečo aj? Vari by mu mal niekto vyčítať, že privádzal človeka k Bohu? Predsa to bolo jeho poslaním. Kvôli tomu žil. Z Písma (Mt 11,19) poznáme ako Ježiša obvinili, že rád je a pije a že sa priatelí s mýtnikmi a hriešnikmi. Že sa podobal Ježišovi? Ach, keby sa to aj nám tak darilo, ako Augustínovi...Podobať sa Ježišovi.
Dokázal budovať výborné vzťahy s ľuďmi. Vedel aj sám seba zosmiešniť, len aby si získal človeka. Ale nie preto, aby mu nebolo na fare samému smutno. A už vonkoncom nie preto, aby mu niekto pochleboval. Vzťahy samotné, ktoré vytváral, neboli konečným cieľom jeho snaženia. Bol to len stupienok k tomu, aby mohol účinne pomáhať pri budovaní hodnotnejšieho vzťahu. Takého, vďaka ktorému duša človeka získa večnú radosť v nebi. Vytváral communio - spoločenstvo Bohu patriacich osôb. Ľudí milujúcich toho Boha, ktorý sľúbil, že keď budú kedykoľvek zjednotení v jeho mene, tam bude vždy medzi nimi. Využil každú možnú príležitosť, aby ľudí spájal. Jeho fara nemala úradné hodiny. Bola stále „otvorená“. Augustín nemal veľa osobného času. Obetoval ho totiž ľuďom, dušiam prahnúcim po Bohu. Ak mal voľný čas, tak práve vtedy, keď budoval svoj osobný vzťah s Bohom – keď sa modlil. Ľudia u neho na fare zoznámení, sa neskôr stretávali aj mimo tejto budovy. Či už na modlitbách, alebo pri iných príležitostiach. Nemožno sa potom čudovať tomu, že život vo farnosti prekvital.
Bol vzorom
Pôsobenie Ducha Svätého skrze tohto Bohu milého kňaza sa nezmenšovalo ani po rokoch. V dedinke Čáry, na jeho poslednom pôsobisku (ak nerátame kratučký čas, dva mesiace v Bratislave na Teplickej ulici) mával vo všedný deň pri oltári aj ôsmych miništrantov. To je na Západnom Slovensku málo vídané. Ešte tak na Orave, Spiši.... ale na dedine v tomto regióne nie. Neviem, či to bolo pravidlom, ale vždy keď som tam prišiel so svojou rodinou, vždy ma táto skutočnosť milo prekvapila.
Augustín počas svojej dlhoročnej kňazskej služby priviedol viacerých miništrantov ku kňazstvu. Sám bol pre nich veľkým vzorom. A nielen pre nich. Aj pre mnohých spolubratov kňazov. Tlačová agentúra Konferencie biskupov Slovenska uviedla, že na poslednej rozlúčke v Dóme sv. Martina v Bratislave sa s ním prišlo rozlúčiť okolo stovky kňazov. Prišiel Arcibiskup Stanislav Zvolenský a tiež blízky Augustínov priateľ, vikár bratislavskej arcidiecézy, Mons. Formánek. Mnohí ďalší kňazi sa prišli rozlúčiť do rodnej dediny Kúty. Nechýbal spolužiak biskup Rudolf Baláž, či emeritný biskup Ján Sokol.
Augustín bol Človek
Augustínovi bola venovaná aj diskusná relácia U Nikodéma na tému O kňazoch v roku kňazov, ktorú vysielala katolícka televízia LUX krátko po jeho úmrtí (http://www.tvlux.sk/archiv/play/1636). Pozvaný dekan bratislavskej bohosloveckej fakulty Marián Šuráb povedal na margo tohto výnimočného kňaza jednu veľmi pravdivú vec. „Nebol nejaký filozof, nebol nejaký super teológ, nepísal články... No bol človek! Ktohovie ešte ktorému kňazovi príde na pohreb toľko ľudí?“ A ja s ním úplne súhlasím. To je to správne slovo ktoré ho vystihuje. Bol človek. Človek s veľkým Č. Mal úctu ku všetkým ľuďom. S ľahkosťou získaval srdcia pre Krista. Srdcia vzdelaných ľudí, ale aj ľudí bez vzdelania, tiež skúsenejších starších ľudí, ale rovnako aj srdiečka, tých najmenších. Spomínam si, ako vo Vrakuni naháňal naše deti okolo fary s plachtou prehodenou cez hlavu. Alebo ako ich polieval hadicou z okna kováľovskej fary. Detičky boli tiež šťastné, keď mohli ťukať do jeho písacieho stroja, alebo sa hrať v kostole na organistu, či zazvoniť si všetkými dostupnými zvoncami. Aj koláče takzvané drobné, ktoré často deťom, ale nielen im, ponúkal vždy veľmi dobre padli.
Rozdával sa, ako sa len dalo. Rozdával seba samého, ale rozdával aj veci, ktoré mal. Napríklad sa mi páčil obraz na stene v jeho fare a povedal som to nahlas. V momente som ten obraz držal v ruke, lebo mi ho tam Augustín vtisol. A ak som chcel zaprotestovať, nedal mi šancu: „Pokor sa, tu si u mňa doma!“ :-) Keď som bol u neho na fare v Čároch tesne pred odchodom na poslednú faru na Teplickú ul. do Bratislavy už nemal čo rozdávať. Chodil po fare, nazrel do špajze – tam bolo už iba pár pohárov zaváranín pre diabetikov, potom pozeral do knižnice kde hľadal aspoň nejakú hodnotnú knižku. Neustále bol pripravený na stretnutie s Pánom. Chcel byť slobodný od všetkých vecí. Ale čo ešte stále mal, to boli cukríky alebo lízatká pre deti. Mal na to košík, z ktorého ponúkal. Na rozdávanie deťom bol pripravený do posledných chvíľ.
Ešte veľmi veľa by sa dalo písať o Augustínovi. Možno zase niekedy inokedy...
K niečomu sa ešte priznám. K slzám. A vraj chlapi neplačú. Nebolo by problémom zatajiť slzy, ktoré mám v očiach pri písaní tejto spomienky. Ale prečo ich nepriznať? Pred rokom odišiel do neba vzácny človek, ktorého som veľmi ľúbil a stále ľúbim. A slzy sa aj po roku stále tisnú do očí...
Láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, vernosť, dobrota.... To je ovocie Ducha Svätého, ktoré uvádza sv. Pavol v piatej kapitole listu Galaťanom. Vďaka ti Bože, že sme tvoje ovocie, skrze Augustína mohli tak hojne prijímať. Vďaka Bože za Augustína! Vďaka, že si nám ho dal.
Samuel
