. Scott Hahn uvažuje nad vznikom a vývojom posvätného kňazstva a odhaľuje jeho súvislosť s otcovstvom.

Kňazstvo

Predtým, ako som sa stal katolíkom, bol som antikatolíkom. Už ako stredoškolák som bol aktívnym členom kvázicirkevných organizácií, v ktorých nás poučovali, ako „argumentovať“ proti katolíckej viere. Často som konfrontoval katolíkov Ježišovými slovami: „Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi“ (Mt 23, 9). Prečo potom katolíci oslovujú kňazov „otče“, pýtal som sa ich. Teraz ma to zaráža. Ani nie tak preto, že som nerozumel katolicizmu. Skôr preto, že som si zle vysvetľoval Bibliu. Modlil som sa a hľadal. Po rokoch som pochopil, že Písmo naozaj prezentuje Božích kňazov ako otcov. Kňaz je v biblickom náboženstve otcom – dokonca významnejším ako naši pokrvní alebo adoptívni otcovia, ktorých takto nazývame „na zemi“. Poďme však od začiatku. Keď si rozoberieme Starý zákon, históriu kňazstva môžeme rozdeliť na dve obdobia: patriarchálne a levitické. Patriarchálne obdobie spadá do obdobia Knihy Genezis, kým levitické obdobie sa začína v Knihe Exodus a končí sa príchodom Ježiša. Náboženstvo patriarchálneho obdobia sa významne odlišovalo od náboženstva, ktoré Izrael praktizoval, keď Mojžiš prijal Zákon na vrchu Sinaj. Jeho pevným základom bol prirodzený rodinný poriadok, v ktorom predovšetkým moc prechádzala z otca na syna – zásadne prvorodeného – vo forme „požehnania“ (pozri Gn 27). V knihe Genezis nenachádzame osobitnú spoločenskú vrstvu ani inštitúciu kňazstva. Nie je presne určené, na ktorom mieste sa majú prinášať obety, neexistuje chrám. Patriarchovia si sami stavajú oltáre a prinášajú obety na miestach a v čase, ktoré si sami zvolia (pozri Gn 4,3-4; 8,20-21; 12,7-8). Otcovia sa stávajú kňazmi prirodzene. Tento úrad je spojený s rúchom. Keď Rebeka vzala šaty svojho prvorodeného Ezaua a dala ich Jakubovi (Gn 27,15), symbolicky tým presunula kňazský úrad. Rovnaká dôležitosť sa pripisuje aj o generáciu neskôr „pestrofarebnej tunike“, ktorú dal Jakub svojmu synovi Jozefovi (pozri Gn 37,3-4). Už teda chápeme, prečo Jozefových bratov napĺňa závisť. Otcovstvo je pôvodným základom kňazstva. Jeho prvotný význam sa odvíja od úlohy otca v rodine – reprezentoval ju navonok, bol duchovnou autoritou a viedol bohoslužby. Práve prvorodený je otcov priamy dedič, pripravuje sa, že raz v rodine prevezme otcovu moc a kňazstvo. Kňazstvo patrilo otcom a ich „požehnaným“ synom od počiatku. Táto obyčaj pokračuje aj v Knihe Exodus. Boh vyjavil Mojžišovi: „Izrael je môj prvorodený syn“ (Ex 4,22). Bol teda spomedzi mnohých národov na zemi Božím dedičom a kňazom. Počas Paschy boli prvorodení synovia národa vykúpení krvou veľkonočného baránka, a tým boli posvätení slúžiť ako kňazi v každom z dvanástich kmeňov a rodín Izraela (Ex 19,22-24). Boh dal Izraelu jedinečné povolanie byť „svätým národom a kráľovským kňazstvom“ – „starším bratom“ v rodine národov. Ako sa mali prvorodení synovia stať kňazmi v rodine, tak mal Izrael účinkovať ako Boží prvorodený syn medzi národmi. Ale bol v tom jeden háčik. Postavenie Izraela záviselo od najväčšieho „ak“ v dejinách: „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu“ (Ex 19, 5-6). A Izrael to nedodržal. Jeho kmene uctievali zlaté teľa, a preto prišli o požehnanie kňazstva. Zostalo len jednému – levitom (Ex 32,25-29), ktorí ako jediní modlárstvu nepodľahli. Kňazstvo v Izraeli sa teda stalo dedičným úradom vyhradeným pre elitu. Obety sa prestali prinášať v domoch a otcovia prestali byť kňazmi. Boh ostatným kmeňom úrad odobral, pretože boli neverní. Samotní leviti si udržali výhradné právo na kňazstvo v Izraeli počas všetkých nasledujúcich storočí až do Ježišových čias. Napriek tomu sa z Knihy Sudcov dozvedáme, že Izrael neprestal stotožňovať kňazstvo s otcovstvom. V sedemnástej kapitole sa dočítame o mužovi menom Micha, ktorý posvätí svojho syna ako kňaza, aby konal bohoslužbu v rodinnej svätyni ich príbytku. Keď sa však pred jeho dverami objaví levita, Micha prosí: „Zostaň u mňa a buď mi otcom i kňazom“ (Sdc 17,10)! O kapitolu neskôr Michovu žiadosť takmer doslovne zopakujú Danovci, keď pozvú levitu, aby sa stal kňazom celému ich kmeňu: „Poď s nami a buď nám otcom a kňazom“ (Sdc 18,19)! Na ich prosbách nie je najpozoruhodnejšie to, o čo prosia, ale prečo to robia. Micha nám v tých niekoľkých slovách umožňuje letmo nazrieť do prechodného obdobia v izraelskom národe. Otcovia ešte stále udeľovali svojim synom kňazstvo v domácej svätyni – ako to zvykli robiť predošlé generácie. Avšak kňazstvo levitov už bolo dôležitejšie ako kňazstvo Michovho syna – čo značí, že vznikal nový posvätný poriadok. Výrok Michu i Danovcov dosvedčuje, že otcovstvo sa stále považovalo za významný znak kňazskej služby – aj keď už kňazstvo nebolo súčasťou rodinnej štruktúry. Tieto úryvky z Knihy Sudcov veľa vypovedajú. Duchovné otcovstvo kňaza je vo svojom jadre hlboko vryté v dejinách nášho náboženstva a siaha až ku koreňom Izraela! V plnosti času Boh Otec poslal Ježiša, verného prvorodeného syna (Hebr 1,6) a kňaza (Hebr 10,21), nielen aby obnovil prirodzené kňazstvo, ale aby aj v rámci Cirkvi ako Božej rodiny ustanovil kňazstvo nadprirodzené. S Ježišom teda došlo k obnoveniu prirodzeného kňazstva otcov a k ustanoveniu otcovského poriadku novozákonného kňazstva. Podľa Listu Hebrejom bol Ježiš prvorodený Boží Syn (pozri Hebr 1,6), mal teda plné právo byť dokonalým prostredníkom medzi Bohom Otcom a nami, jeho bratmi a sestrami. Pre Krista sme „deti, ktoré mi dal Boh“ (Hebr 2,13), „mnohí synovia“ (Hebr 2,10), „jeho bratia“ (Hebr 2,12), nové „Abrahámovo potomstvo“ (Hebr 2,16), ktoré spolu tvorí Boží „dom“. Ježiš ho buduje a riadi (Hebr 3,3) ako syn (Hebr 3,6). Všetci kresťania sú pokladaní za Krista, Cirkev sa tak stáva „zhromaždením prvorodených“ (Hebr 12,23). Svätý Peter v príhovore k Cirkvi dvíha štandardu, ktorú Izrael stratil na púšti: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1 Pt2,9). Opäť to zopakujem: kňazi sú otcovia v Cirkvi, ktorá sa stala „všeobecnou Božou rodinou“ (pozri KKC 1 a 1655). Apoštoli, prví Kristovi kňazi, jasne vnímali svoju úlohu ako otcovskú. Svätý Pavol uvádza svoje duchovné otcovstvo: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4,15 pozri aj Flp 2,22; 1 Tim 1,2.18; 2 Tim 1,2; Tít 1,4; Flm10). Pavol bol otcom nie preto, že by bol ženatý a staral sa o rodinu; to nie. Bol otcom, pretože bol kňazom, „služobníkom... a konal posvätnú službu Božiemu evanjeliu“ (Rim 15,16). Svätý Augustín rovnakým spôsobom chápal biskupskú službu, ktorú zdedil od apoštolov: „Apoštoli boli poslaní ako otcovia; nahradili ich vám narodení synovia, ktorí boli ustanovení za biskupov... Otcami ich volá Cirkev, ktorá ich zrodila, ktorá ich dala na biskupský stolec ich otcov... Takáto je Katolícka cirkev. Zrodila synov, ktorí na celej zemi pokračujú v diele jej prvých otcov.“ (Svätý Augustín: Výklad žalmov 44,32.) Toto je pravé biblické učenie. Naši kňazi nie sú len manažérmi či funkcionármi. Sú otcami. Posvätné kňazstvo nesúvisí ani tak s úradnou funkciou, ako s rodinným vzťahom. Môj farár je teda otcom veľkej rodiny. Pred Bohom musí prevziať zodpovednosť za tisíce ľudí. Jeho otcovstvo nie je len metaforické. Opravdivé otcovstvo dáva život. Ako prirodzený otec som dal biologický ľudský život – avšak vo sviatostiach krstu a Eucharistie kňaz odovzdáva božský život a božské človečenstvo Ježiša Krista. Vysvätený kňaz si zasluhuje našu úctu ako duchovný otec. Každý kňaz – bez ohľadu na jeho slabosti alebo hriechy. Boh nestanovil nijaké podmienky, keď povedal: „Cti svojho otca a svoju matku.“ Neexistujú výnimky. Keď človek v kňazstve zlyhá, mali by sme sa za neho modliť, osobne mu povedať, čo nás znepokojuje, potom ho napomenúť pred svedkami; a ak nič nepomôže, mali by sme ísť za biskupom. To všetko s úctou k človeku, k jeho kňazstvu a k jeho otcovstvu. Práve toto môžu deti robiť pre svojich otcov (pozri Gn 9,22-27).

Uvažujme v srdci

Argument, že v dávnych časoch Bohu oddaní muži plodili deti, už pre nás nemá význam. Veď na vlastné oči vidíme, že s Božou pomocou prichádzajú tisíce národov z rôznych miest, krajín a sfér a schádzajú sa na evanjeliové učenie nášho Vykupiteľa, aby sa spoločne zúčastnili Božej náuky. Je správne, že učitelia a ohlasovatelia pravej úcty k Bohu sa vymanili z pút každodenných starostí a zarábania na chlieb. Títo muži majú teraz povinnosť úplne sa zdržiavať manželstva, aby sa mohli s oddanosťou venovať dôležitejším veciam. Teraz majú na starosti sväté plodenie nasledovníkov, nie pohlavné. Prevzali na seba zodpovednosť nie za jedno či dve deti, ale za neobmedzený počet naraz – za ich zrod, Bohu milú výchovu a každodennú starostlivosť. (Euzébius Cézarejský, 4. storočie)