Dnešná púť je trochu odlišná: v roku kňazov prichádzame na mariánske pútnické miesto my sami ako jedno veľké kňazské spoločenstvo, aby sme si pred milostivou sochou sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, vyprosovali ďalšie prehĺbenie našej kňazskej identity. Aby sme si znova pripomenuli a občerstvili našu prvotnú primičnú horlivosť, plnú plánov, ideálov a posvätných predsavzatí.
Jeden z najexpresívnejších úkonov kňazskej vysviacky - kto by si na to nepamätal - bola prostrácia, keď sme si ľahli dolu tvárou na zem a modlili sme sa s veriacimi litánie ku všetkým svätým. Spomínate si na zvláštny pocit pri tom líhaní na zem, ktorým sme chceli vyjadriť našu oddanosť a úplnú odovzdanosť Kristovi, ktorý nás povolal? Akoby sme vtedy, podľa vzoru Panny Márie spolu s ňou vyznávali: hľa služobníci Pána, nech sa nám Pane Ježišu, nám - tvojím budúcim kňazom - stane naozaj podľa tvojho slova.
Exegéti vysvetľujú, že Máriino služobnica neznamenalo len akési pasívne a bezmyšlienkovité odovzdanie sa do Božej vôle. Ale aktívne vyjadrenie radosti zo spolupráce na Božom pláne spásy. Sme tu, aby sme si túto radostnú horlivosť od Božej Matky vyprosovali do budúcnosti. Budúcnosti, o ktorej sa už dnes dá tušiť, že ju vyplnia náročné zápasy kňaza, ktorý chce so všetkých síl budovať Božie kráľovstvo na Zemi. A Kráľa – Krista postaviť pred ľudí ako základný zmysel ich kresťanského života. Koľko mečov môže preniknúť kňazskú dušu, vystavenú nezáujmu, odmietnutiu, výsmechu, či znevažovaniu? Mária Simeonovu predpoveď vypočula v chráme, keď obetovala Bohu svojho Syna, a tak sa táto zneisťujúca predpoveď stala súčasťou jej obety. Čo iné môže urobiť kňaz, ktorého zneisťuje ponurá perspektíva budúcnosti, ako podľa Máriinho vzoru premýšľať o všetkom v hĺbke srdca a premeniť to všetko na obetu. Pretaviť to na modlitbu a prijať ako aktivizujúci impulz konať: tu a teraz naplno Pánovu vôľu.
Lebo nasledujúce roky tretieho milénia budú pri budovaní kultúry života iste veľmi náročné. Kým totiž dvadsiate storočie bolo érou polemiky o existencii Boha, v našej modernej dobe sa ukazujú nové, vlastne logicky nasledujúce polemiky: existuje vlastne človek? Človek vo svojej plnej dôstojnosti Božieho stvorenia? Človek obdarený rozumom a slobodnou vôľou? Človek, naozaj ČLOVEK od počatia až po prirodzenú smrť? Človek, ktorý len v Kristovi naplno nachádza seba - SEBA pred sebou, ľuďmi a Bohom? Preto Krista, len a predovšetkým Krista treba zachrániť pre tento svet! Aj za cenu zanechania momentálnych istôt: ak to chce Boh, je jednoznačne nevyhnutné zachrániť Krista pred modernými Herodesmi telesnosti, konzumizmu, materializmu, emotivizmu či mediálnej devastácie.
Okrem vysviacky dnes spomíname aj na prvú svätú omšu, na naše primície. Na chvejúce sa ruky a ešte rozochvenejšie srdce, keď sme prvýkrát brali do rúk nekvasený chlieb. Aby sme so slovami premenenia ako alter Christus prežili najhlbšie jadro našej kňazskej existencie, a to v kontakte s Eucharistickým Kristom. Som v dome môjho Otca, povedal dvanásťročný Ježiš rodičom, ktorý ho tri dni hľadali. Bol to dôležitý okamih vo vnútorných vzťahoch Svätej rodiny: hoci Jozef s Máriou hľadali dieťa, zrazu našli mladíka, ktorý udivoval svojimi otázkami a odpoveďami. Ako ten, ktorý je doma, v Dome svojho Otca. Je naozaj vznešenou povinnosťou kňaza pomáhať ľuďom, aby neustále hľadali a tak sústavne dozrievali vo vzťahu ku Kristovi a nachádzali ho v chráme. No ako by sme chceli zachrániť Ježiša pre ľudí, ak by sme ho denne nezachraňovali sami v sebe? Krista chceme hľadať tie tri dni plnosti, čiže všetky dni a okamihy nášho kňazského života. A kde inde, ako v chráme, v tichu pred Bohostánkom, v tichu adorácie. Tam sme pozvaní ako Mária premýšľať o Božom mystériu v hĺbke srdca. A tiež v okamihu premenenia: vtedy chceme prosiť obetovaného a zmŕtvychvstalého Krista, aby nás upevnil v našom povolaní.
Nehľadať denne v Ježišovi zdroj tejto vnútornej kňazskej pevnosti nesie so sebou osudové riziko Áronovho zlyhania. Áron: prvý veľkňaz Starého zákona! A predsa: podľahol tlaku netrpezlivého ľudu a učinil im zlaté teľa. Tanec okolo zlatého teľaťa nadobúdal v dejinách najrôznejšie podoby, pred ktorými boli boží služobníci vždy postavení pred voľbu: znášať osud proroka, ktorý hlása „vhod i nevhod“, alebo sa podvoliť a legitimizovať vlastnou spoluprácou to, čo nemôže prejsť uchom ihly, čiže nezodpovedá náročným evanjeliovým kritériám.
Áron sa potom vyhovoril: ľudia ho vraj donútili. Ten, ktorý im mal spolu so svojim bratom Mojžišom ohlasovať Božie slovo! Ten ktorý ich viesť k Bohu: ten ich nakoniec sám zviedol na scestie preč ďaleko od Boha. Nie je ťažké si predstaviť, že Áron vtedy zažil svoje momenty slávy ako takzvane populárny, pokrokový, nekonzervatívny. Ale za akú strašnú cenu! Za cenu trojnásobnej deformácie: Áron pokrivil a spochybnil obraz jediného pravého Boha. Zdeformoval aj svedomie a duchovné vnímanie putujúceho ľudu. A napokon: sám v sebe skarikoval svoje povolanie, posvätné poslanie. Nuž naozaj: modelová situácia, ktorej aktuálnosť nebledne ani po vyše tritisíc rokoch. Ani dnes, keď konštatujeme krízu autority, krízu vzorov, krízu mienkotvorných ušľachtilých osobností. Kňaz, krehký hriešny človek, poslaný k ľuďom ohlasovať Boha: koľkým tlakom je vystavený Boží služobník, aby zriedil jednoznačnosť Božích prikázaní, aby zmäkčil Desatoro, aby poskytol alibi dotieravým výčitkám svedomia, aby udelil amnestiu bez adekvátneho pokánia, aby schválil počínania neprijateľné prirodzenému i božiemu zákonu!
Je zaujímavé, ako Mojžiš Árona za jeho zlyhanie pokarhal: Čo ti urobil tento ľud, že si uvalil naň také veľké previnenie?! A je rovnako zaujímavé, ako sa vtedy Áron pokúsil vyhovoriť: tento ľud je zlý... Naozaj, aké silné vie byť, drahí bratia, ešte aj dnes pokušenie pastoračne rezignovať, alebo aspoň poľaviť s odôvodnením, že aj tento dnešný ľud je vlastne zlý a neoplatí sa zaňho nasadzovať v duchovnom zápase. Aké silné vie byť pokušenie vytrhnúť s kúkoľom aj pšenicu a rozlámať tabule zákona ako neuskutočniteľný ideál.
Ak by ľudia boli nezvratne skrz-naskrz zlí, ak by evanjelium bolo naozaj len neuskutočniteľnou utópiou, nebol by Ježiš nám i celému ľudskému pokoleniu daroval z kríža Pannu Máriu: za Matku. Veď matka je vždy tá, ktorá bezpodmienečne miluje aj svojich najneposlušnejších synov či dcéry. Matka nikdy nerezignuje, nikdy sa nevzdáva. Ona je tá, ktorá cez slzy a modlitby duchovne rodí svoje deti, aby sa obrátili a dali sa na cestu pokánia. Božia matka bola tá, ktorá od zomierajúceho syna dostala za úlohu matersky spolupracovať na zmŕtvychvstaní ľudského pokolenia. Ako Matka kňazov už na svadbe v Káne Galilejskej, vzorovej kríze minutého vína milostí, ako matka práve vtedy posunie situáciu výzvou vzhľadom na svojho Syna: Urobte všetko čo vám Ježiš povie.
Nemáme niekedy pocit, akoby sme boli znovu v Káne Galilejskej, kde zanedbali ono víno Božích milostí? S tým rozdielom, že dnes už oňho mnohí ani nestoja, ani neprosia, ani o ňom azda ani nevedia. No Matka kňazov kňazom opakuje: urobte všetko, čo vám povie. Napĺňať džbány vodou až po okraj je symbolom maximálneho nasadenia: až po okraj, do krajnosti vlastných síl, bezo zvyšku, s maximálnym nasadením všetkých vlastných talentov, schopností, možností. Modelom takéhoto nasadenia je napríklad už v Starom zákone Mojžiš. Od jeho zdvihnutých rúk k modlitbe záviselo víťazstvo putujúceho ľudu. Aj dnešný boj našich veriacich s novodobými Amalekitmi potrebuje záštitu a podporu kňazskej modlitby.
Preto sa drahí bratia v kňazskej službe tešte ľuďom, ktorí vás prosia o modlitbu a požehnanie: oni najlepšie pochopili vašu najzákladnejšiu úlohu. Ľudia v nás veľmi správne hľadajú mužov modlitby. Všetko ostatné síce môže byť tiež dôležité a ušľachtilé, no v vzhľadom na modlitbu je všetko toto zásadne druhoradé. Kňaz, ktorý sám seba oklame argumentom, že mu na modlitbu naozaj nevychádza čas – VRAJ kvôli ostatným činnostiam, v tom istom okamihu spochybnil kvalitu takzvane nevyhnutných činností, na ktoré sa vyhovára: načo sú tieto zuniace cimbaly a cvendžiace kovy aktivizmu bez vnútornej presvedčivosti? Jej nevyhnutnou podmienkou je Božie požehnanie.
Ani hodinu ste nedokázali so mnou bedliť? – pýta sa bolestne Ježiš cez stránky evanjelia všetkých kňazov všetkých čias. A Cirkev pokračuje v tejto otázke, keď nám pred oči stavia vzory vytrvalej modlitby. Napríklad pastoračná účinnosť svätého arského farára Jána Vianneyho pramenila z jeho nespočetných modlitieb. Najprv v spustnutom kostole, ktorému konkurovali štyria Amalekiti v podobe krčmárov v štyroch hostincoch. V nich sedeli zdanlivo zlí, zhýralí ľudia. Vianney vtedy neprehlásil, že sa nedá nič robiť. To čo sa následne v Arse očividne dialo, vyplývalo z niečoho, čo očiam zostávalo skryté: z tichého asketického dvíhania modliacich sa rúk svätého farára.
V súvislosti s arským spovedníkom Vianneym pripomeňme ešte jedno dvíhanie rúk: pri udeľovaní rozhrešenia. Podobne, ako sa pri eucharistickom premenení dotýkame najhlbšej podstaty nášho kňazského jestvovania, podobne aj pri rozhrešní, čiže premenení hriešnika na očistené Božie dieťa tiež realizujeme najhlbší rozmer nášho kňazského charakteru. Sme vtedy ako Mojžiš, keď súčasne s odpustením sprostredkujeme kajúcnikovi pomáhajúce milosti do ďalších zápasov. Sme ako Mojžiš, ktorý spolupracuje s Bohom na ich vyslobodení z otroctva hriechu a usmerňuje ich na cestu pútnikov do nebeskej vlasti. A často, priznajme si, ako Mojžiš nevládzeme držať ruky napriahnuté k modlitbe, často akoby sme už-už klesli frustrovaní tvrdošijnosťou niektorých veriacich.
Vtedy akoby sme aj my stáli pod Krížom a držali v náručí toho, ktorého ukrižovali. Ježiša, ktorého sme v kázňach ohlasovali, na katechizme vysvetľovali, pri poučeniach vštepovali - akoby nám ho niekedy vracali Ukrižovaného nezáujmom, ľahostajnosťou, hriešnosťou. Nikdy nezabúdajme, že prvá to prežila Matka Ukrižovaného. Ten, komu dala život, jej teraz mŕtvy spočíva na rukách, usmrtený hriechmi všetkých čias. Nie je to iba obyčajná zhoda okolností, že sa to stalo po mystickej adopcii, keď sa stala Matkou ľudského pokolenia. Hľa tvoja Matka, hľa, tvoj syn. Pochybovali by sme pri pohľade na Sedembolestnú azda o tom, že ona ani teraz neprestáva byť milostí plná? Pochybovali by sme azda o tom, že je aj v tejto hraničnej situácii stálou, rovnako oddanou služobnicou Pána? Pochybovali by sme azda o tom, že v jej srdci naďalej a s rovnakou intenzitou rezonujú slová Zvestovania: áno, že aj tento obetovaný mŕtvy Syn je stále Synom najvyššieho? Uprostred najväčšej bolesti najväčšie hrdinstvo. Na dne utrpenia vrchol univerzálnej materinskej lásky. Lásky, ktorá všetko znesie, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska, čo nikdy nezanikne.
Preto putujeme k Sedembolestnej, aby nás naučila tejto láske. Aby nás naučila, že s láskou znášané každodenné námahy a obety nadobúdajú výkupnú silu. Putovanie nie je predovšetkým prekonávanie vzdialeností, ale prekonávanie pokušenia vyhnúť sa bolesti a sebazaprenia: tie sú najhodnovernejšou platformou lásky. Preto putujeme za Matkou Cirkvi, aby sme sa my kňazi Cirkvi naučili putovať s ňou, putovať v jej stopách. Koľko pútí musela Panna Mária na ceste svojho materstva prekonať! Púť vierovyznania, keď Zvestovanie opätovala radostnou ochotou slúžiť Bohu. Púť radosti k príbuznej Alžbete, ktorá ju uvíta nádherným titulom Matka môjho Pána. Púť darovania života, keď v príkrosti betlehemskej jaskyne porodí toho, skrze ktorého bolo všetko stvorené. Púť obety do Jeruzalemského chrámu, kde sa dozvie o svojej tajomnej spoluúčasti na utrpení Syna. Púť záchrany do Egypta, aby Ježišov život uchránila pre tých, ktorým o niekoľko rokov vyjaví Božiu slávu. Púť hľadania, ktorú v chráme zavŕši precitnutie do novej úrovne vo vzťahu k Ježišovi. Púť orodovnice do Kány, v ktorej sa na jej príhovor ukáže sláva Kristova. A napokon, keď stojí, stojí pri kríži: najdlhšia púť, najbolestnejšia vzdialenosť na prekonanie: vzdialenosť nevýslovnej bolesti nad stratou toho, koho prijala, porodila, zachránila, nachádzala.
Po Ježišovom zmŕtvychvstaní, nanebovstúpení a Máriinom nanebovzatí a korunovaní nadobudli všetky tieto putovania Sedembolestnej Božej Matky nový, nadčasový rozmer. Už presiahli vlastný historický rámec a stali sa odkazom, výzvou pre budúcnosť, výzvou pre našu súčasnosť. Našu kňazskú súčasnosť. Modelom pre každé kňazské putovanie. Čas sa síce posunul, no výzvy zostali: dnes nie je o nič menej nutné znovu Krista prijať, Krista takpovediac v bolestiach „rodiť“ pre tento svet, Krista zachraňovať a stále odznova hľadať, a to predovšetkým v chráme. Krista s radosťou zdieľať a hlásať ostatným. Krista aktívne sprevádzať pod krížom, vždy s dôverou v jeho konečné víťazstvo.
Keď hľadím na vás, starších spolubratov, ktorí ste dodnes pevne vytrvali vo vinici Pánovej, predstavujem si, koľko takýchto putovaní ste vo svojom živote zvládli. V koľkých zápasoch za spásu vašich veriacich ste ako dobrí pastieri opakovali s Máriou, že chcete vytrvať ako služobníci Pána. Vďaka za vaše svedectvo, vytrvalosť, vďaka za vaše žehnajúce, premieňajúce a rozhrešujúce ruky. Vďaka za vaše kňazské srdce, ktoré chcete mať formované podľa tichého a pokorného srdca Ježišovho. Nech vás Pán na príhovor Matky kňazov zahrnie hojným požehnaním a vnútornou radosťou, závislou nie od veku, ale od vnútorného stotožnenia s vlastným povolaním.
S nádejou hľadím aj na mladších spolubratov, ktorý uprostred ruchu moderného sveta predsa dokázali rozoznať hlas Božieho povolania. Už na úpätí vašej kňazskej cesty sa pevne držte Krista, ktorý vás denne čaká v tichu pred Bohostánkom. A dajte sa viesť Matkou Božou, ktorá vás najistejšie povedie k svojmu Synovi.
Bratia, na záver dovoľte, aby som za nás všetkých vyslovil modlitbu, najlepšie vyjadrujúcu zmysel a cieľ nášho dnešného stretnutia: Ježišu, tichý a pokorný srdcom, sprav naše kňazské srdcia podľa srdca svojho!
Amen.
