„Som rád, že sa môžem dnes s vami stretnúť a rád by som pozdravil každú z vás a poďakoval vám za všetko, čo robíte preto, aby bol zasvätený život stále svetlom na ceste Cirkvi.” Toto sú prvé slová príhovoru Svätého Otca, ktorými sa obrátil počas stretnutia v Aule Pavla VI. na pestrú paletu prítomných rehoľných sestier. Po pozdravoch poďakoval kardinálovi Braz de Avizovi, prefektovi Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, za jeho pozdravný príhovor v mene zhromaždenia v úvode audiencie. Pápež František sa potom dotkol témy plenárneho zhromaždenia a svoj príhovor rozčlenil do troch častí. 

„Téma vášho zasadania sa mi zdá obzvlášť dôležitá vzhľadom na úlohu, ktorá vám bola zverená: «Služba autority podľa evanjelia». Vo svetle tohto vyjadrenia by som rád nadniesol tri jednoduché myšlienky, ktoré vám nechám na osobné a spoločné uvažovanie. Ježiš sa pri poslednej večeri obracia na apoštolov slovami «Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás» (Jn 15,16), ktoré pripomínajú všetkým, nielen nám kňazom, že povolanie je stále iniciatívou Boha. Kristus vás povolal, aby ste ho nasledovali v zasvätenom živote, a toto znamená neprestajné napĺňanie exodu zo seba samých a života podľa Krista, podľa evanjelia, podľa Božej vôle, zriekajúc sa vlastných predstáv, aby ste spolu so sv. Pavlom mohli povedať «Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus» (Gal 2,20). Tento exodus zo seba samých znamená vydať sa cestou adorácie a služby. Je to exodus, ktorý nás privedie na cestu adorácie Pána a služby Pánovi v bratoch a sestrách. Adorovať Pána a slúžiť iným, bez ohľadu na nejaké výhody pre seba, toto je to zrieknutie sa seba zo strany tých, ktorí slúžia ako predstavení.“

František sa následne venoval trom evanjeliovým radám. Poslušnosť označil za načúvanie Božej vôli podľa vnútorných hnutí Ducha Svätého, akceptujúc jej sprostredkovanie cez ľudí. Chudobou podľa jeho slov víťazíme nad každým egoizmom podľa logiky evanjelia, ktoré nás učí odovzdanosti do Prozreteľnosti Boha a Otca v úplnej dôvere. Učí nás tiež solidarite, rozdávaniu sa v láske a zbližuje nás s chudobnými, chorými a so všetkými, čo sú na periférii života. Nenaučíme sa jej teoreticky, ale dotýkajúc sa Kristovho tela v pokorných, chudobných a núdznych. Čistotu nazval cennou charizmou, ktorá umocňuje slobodné darovanie sa Bohu a druhým s nehou, milosrdenstvom. Čistota pre nebeské kráľovstvo poukazuje na miesto našej afektivity v zrelej slobode a stáva sa znamením budúceho sveta. Zdôraznil dôležitosť duchovného materstva zasväteného života, jeho plodnosti, ktorá dáva Cirkvi duchovných synov a dcéry. V tomto kontexte Svätý Otec dodal: „Nech radosť z duchovnej plodnosti oživuje vašu existenciu, aby ste boli matkami ako postava Márie Matky Cirkvi. Nemôžeme pochopiť Máriu bez jej materstva, nemôžete pochopiť Cirkev bez jej materstva. A vy ste obrazom Panny Márie a Cirkvi.“

Druhou skutočnosťou, na ktorú pápež František pri vykonávaní autority poukázal, bola služba: „Nesmieme nikdy zabudnúť, že pravá moc, na akejkoľvek úrovni, je služba, ktorá má svoj žiarivý vrchol na kríži. Benedikt XVI., s veľkou múdrosťou, niekoľkokrát zdôraznil, že pre Božiu autoritu je synonymom vždy služba, pokora, láska, privlastnenie si logiky Ježiša, ktorý sa skláňa, aby umyl nohy apoštolom (porov. Angelus 29. januára 2012) a hovorí svojim učeníkom: «Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom.» (Mt 20,25-27). Myslime na škodu, ktorú spôsobujú Božiemu ľudu muži a ženy v Cirkvi, ktorí sú karieristi, ktorí používajú ľudí, Cirkev, našich bratov a sestry – ktorým by mali slúžiť – ako odrazový mostík pre svoje vlastné záujmy a osobné ambície. Ale toto robí Cirkvi veľkú škodu!“

Nakoniec v treťom bode príhovoru sa Svätý Otec venoval cirkevnej povahe ako jednej z konštitutívnych dimenzií zasväteného života, dimenzii, ktorá musí byť neustále obnovovaná a prehlbovaná: „Vaše povolanie je základnou charizmou pre putovanie Cirkvi a nie je možné, aby niektorý zasvätený alebo niektorá zasvätená necítil s Cirkvou. Cítenie s Cirkvou, ktoré nám bolo dané v krste, nachádza svoje vyjadrenie v synovskej vernosti učiteľskému úradu, v spoločenstve s biskupmi a Petrovým nástupcom, biskupom Ríma, viditeľným znamením jednoty. Ohlasovanie a dosvedčovanie evanjelia nikdy nie sú skutkami izolovaných jednotlivcov.“ 

Pápež zopakoval, že ohlasovanie evanjelia nemôže byť vecou jednotlivcov, alebo skupín, keď – citujúc pápeža Pavla VI. – povedal, že žiť s Ježišom bez Cirkvi, nasledovať Ježiša mimo Cirkvi, milovať Ježiša bez toho, aby sme milovali Cirkev, je absurdnou dichotómiou. V závere svojho príhovoru v Aule Pavla VI. Svätý Otec prítomné vyššie predstavené povzbudil, aby cítili zodpovednosť za formáciu svojich inštitútov v duchu zdravého učenia Cirkvi, v láske k Cirkvi, v cirkevnom duchu a dodal otázku: „Čo by bola Cirkev bez vás? Chýbalo by jej materstvo, cit, neha, intuícia matiek! Ďakujem vám!“

zdroj: TK KBS, foto: Viktor Vataščin