Takéto tvrdenie smeruje hlbšie, než je bežná definícia slobody – môcť robiť, čo chcem (alebo: robiť, čo sa mi chce a nerobiť, čo sa mi nechce). Sloboda chápaná hlbšie už nie je stotožnená so svojvôľou či s absenciou vonkajších limitov. Naopak, stáva sa vnútorným postojom, ktorého pánom je človek sám. Kto tento postoj nadobudne, toho už neobmedzí nič na svete, nič vonkajšie. Kto ho nehľadá, kto tvrdohlavo vyznáva ono bežné chápanie, azda ani netuší, že žije v otroctve najhroznejšom, v otroctve seba samého. Apoštoli sa v nasledovaní Ježiša učia pravej slobode a učia sa poslušnosťou.

Poslušnosť apoštolov

Peter najprv zaprotestuje: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili.” (Lk 5,1a) Veď jednoduchá logika káže oddýchnuť si, nepokračovať v rybačke v deň, keď ryby odplávali kdesi „do teplých krajín“. Rybári – vo svojej slobode – majú všetky dôvody na to, aby vystúpili na súš. „Ale,“ na Pánov príkaz Peter prikývne za všetkých, „na tvoje slovo spustím siete.“ (v. 1b) To, čo sa udeje následne, nemožno nazvať ináč, než „zázračný rybolov“. Keď prestrašení lovci rýb pritiahnu preplnené lode k brehu, stanú sa z nich lovci ľudí: „opustili všetko a išli za ním.“ (v. 11) Nie, už im nestačí vlastná sloboda, opúšťajú aj ju, zriekajú sa jej, pretože objavili čosi viac. Objavili poslušnosť. Pochopili a zažili, že zdravý rozum, vlastné skúsenosti a schopnosti, plány a kalkulácie, to všetko je obmedzené, to všetko je ničím v porovnaní s mocou Pána. Tu je pravá sloboda: netrvať egoisticky na svojom, ale poddať sa fantázii Božej slobody. Tá má na človeka totálny nárok a vedie ho cestami nepochopiteľnými, no kráčanie po týchto cestách sa mení v lietanie... Najďalej zaletel prvý poslušný medzi slobodnými, ten najslobodnejší, ktorý „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom... Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.” (Flp 2,6-8)

Poslušnosť klerikov a rehoľníkov

Katolícka cirkev má s poslušnosťou skúsenosť bohatšiu, než akékoľvek iné ľudské spoločenstvo. Pri prvom kňazskom svätení – diakonáte, kandidát na otázku biskupa „Sľubuješ mne a mojim nástupcom úctu a poslušnosť?“ odpovedá slovkom „Sľubujem“, a tento sľub potom potvrdí pri ordinácii za kňaza. Pri biskupskej vysviacke sa hlavný svätiteľ pýta: „Chceš úprimne preukazovať poslušnosť nástupcovi svätého apoštola Petra?“ Vybraný kňaz odvetí: „Chcem.“ Rehoľníci spolu s čistotou a chudobou zverujú aj svoju slobodu do vôle predstavených pri obrade dočasných a večných sľubov. Motív tohto radikalizmu zďaleka nie je len disciplinárny, na spôsob vojenskej prísahy, teda aby inštitúcia hierarchicky fungovala a aby sa v nej pomerne rozdeľovali práva a povinnosti. Skutočným dôvodom tejto tradície je onen totálny nárok na človeka zo strany Zjaveného Boha. Mnohí muži a mnohé ženy, po dlhé stáročia a takisto aj dnes, zobrali vážne evanjelium a bytostne zažívali a zažívajú rovnakú skúsenosť ako prví učeníci Ježiša. Pochopili, že ak ho chcú nasledovať totálne, nemôžu ináč než cestou odovzdania svojej „bežnej“ slobody do rúk konkrétneho predstaveného. Takto sa identifikujú s Tým, ktorý bol „poslušným až na smrť“.

„Poslušnosť“ klerikov a rehoľníkov

Nie náhodou je poslušnosť jedným z tŕňov v oku dnešného sveta. Avšak tam, kde je človek schopný najvznešenejších rozhodnutí, tam i najmenšie pochybenia prinášajú krutú daň. Tí, ktorí poslušnosť sľúbili, z nej neraz rezignujú. Tí, ktorí v nej zotrvali, sa v nej často neprehlbujú, a tak sa z nej stáva karikatúra. A svetu, ktorý jej vôbec nerozumie, ju nemá kto obhájiť. „Veď ja som nič proti poslušnosti neurobil, nijako som sa neprevinil,“ povie jeden a svojou vsugerovanou nechápavosťou ospravedlňuje konanie, ktoré je v priamom rozpore s tým, čo sa od neho vyžaduje. „Som poslušný,“ znie (bez akéhokoľvek dovetku!) mechanické vyhlásenie druhého, za ktorým len ťažko nevidieť istú zbabelosť či minimalistické uspokojenie sa s vlastnou pravovernosťou. „Kde ma predstavený pošle, tam pôjdem,“ opakujú ďalší, ale svoje nástojčivé lobovanie a uprosovanie už nespomínajú. Ani nehovoriac o nekonečnom kuloárnom kritizovaní predstavených seminára zo strany bohoslovcov, farárov zo strany kaplánov, provinciálov zo strany rehoľníkov, atď. Priznajme si to, my, ktorí sme poslušnosť sľúbili: príliš ľahko sme spohodlneli zo svojej prvotnej radikálnosti a stali sme sa otrokmi osobných záujmov a vlastnej kariérnej, majetníckej či mocenskej zištnosti. A svet od Cirkvi potrebuje viac. A Boh omnoho viac.

Poslušnosť laikov

Nech sa v oblasti poslušnosti udejú hocaké zlyhania a nekonečné nepopulárne rozhodnutia, Cirkev od nej neupustí. Evanjelium nepustí! No povedať veriacim, aby stádovite a bezmyšlienkovite pritakali prekladačkám kňazov či biskupov, je pramálo. Tieto udalosti pre každého zainteresovaného skôr môžu byť predstavené ako skúška. Práve vtedy človek objavuje, na čom stojí jeho viera. Ak stojí na niekom s malým „n“, potom ešte nestojí na skutočnom Základe a zostáva detinskou. O tejto nezrelosti svedčia napríklad parkoviská okolo kostolov počas nedeľných omší preplnené autami so značkami aj z cudzích okresov. Cestovanie za kazateľom sympaťákom je v móde. Je to znak doby, v ktorej človek na jednej strane všemožne presadzuje samého seba, svoje práva a možnosti, osobnú nezávislosť od autorít a inštitúcii, no na druhej strane sa nevedomky „zahákne“ na „celebritách“. Krajný individualizmus vedie k neuvedomelej absencii slobody.

Práve toto môžu veriaci spoznávať pri kritických cirkevných rozhodnutiach. Čo robím, ak sa v Cirkvi udeje niečo, čo mi je proti srsti? (poznámka pod čiarou: Čo robím, ak sa v Cirkvi udeje čosi, čo mi nie je proti srsti? Dokážem ju vtedy obhájiť s takou intenzitou, akou ju pranierujem v opačných prípadoch?) Čím sa nechám unášať? Ukrivdenými najnižšími citmi? Davovou psychózou? Masmediálnym masírovaním mozgov? Populistickými konšpiračnými teóriami? Neuvedomelou projekciou vlastných zlyhaní? Povrchnosťou? Čím? Dosaďme tu x ďalších možností a z každej vyplynie to isté: ach, akí sme neslobodní. A nemýľme sa – výmena konkrétnych osôb na cirkevných postoch nie je absolútne porovnateľná s výmenou nositeľov politických funkcií. V prvom prípade máme právo sa postaviť aj za „nepochopiteľné“ rozhodnutie (nie je až toto veľkosť viery?), v druhom máme pri podozrivých machináciách povinnosť protestovať (nie je aj toto veľkosť viery?). Na Slovensku sme tieto dve možnosti akosi obrátili...

Ponorme sa nanovo do evanjelia, zažime evanjelium, a vyznajme s prvým medzi apoštolmi: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny,“ (v. 8) JA som človek hriešny. A vzápätí Pána nasledujme a nechajme sa oslobodiť poslušnosťou, poddaním sa, pokorou. Tak ako pilot vo filme Let, ktorý objavil slobodu, až keď pred svetom a pred sebou samým kapituloval zo svojej hrdosti a priznal svoju závislosť od alkoholu.

uverejnené so súhlasom autora o. Petra Fogaša

Autor je kňaz Košickej arcidiecézy, momentálne na štúdiách v Ríme.