Milí kňazi,
na nadchádzajúci sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (ktorý v roku 2012 pripadá na 15. júna) budeme ako zvyčajne sláviť Svetový deň modlitieb za posväcovanie kňazov.
Hoci sa výrok Svätého písma – „to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3) – týka všetkých kresťanov, osobitne sa týka nás kňazov, ktorí sme prijali nielen pozvanie „posväcovať sa“, ale aj stať sa pre našich bratov „vysluhovateľmi posvätenia“.
Tak sa „Božia vôľa“ v našom prípade takpovediac zdvojila, ba nekonečne znásobila, preto ju smieme a musíme poslúchať pri všetkom, čo konáme z moci nášho úradu.
A v tomto spočíva náš podivuhodný údel: nemôžeme sa posväcovať bez toho, aby sme sa neusilovali o svätosť našich bratov, a nemôžeme sa usilovať o svätosť našich bratov bez toho, aby sme sa najskôr neusilovali o vlastnú svätosť.
Pri vstupe Cirkvi do nového tisícročia nám blahoslavený Ján Pavol II. pripomenul normatívnosť tohto „ideálu dokonalosti“, ktorý treba ponúknuť všetkým hneď na začiatku: „Pýtať sa katechumena: ,Chceš prijať krst?‘ znamená zároveň sa pýtať: ,Chceš sa stať svätým?‘“ (1).
Samozrejme v deň našej kňazskej vysviacky, táto istá krstná otázka znova zaznela v našom srdci a vyžadovala si našu osobnú odpoveď; no bola nám zverená aj preto, aby sme ju kládli našim veriacim a uchránili jej krásu a vzácnosť.
Toto presvedčenie nie je v rozpore s vedomím o našich osobných zlyhaniach, či vinách druhých, ktoré často pokorujú kňazstvo v očiach sveta.
Berúc do úvahy čoraz horšie šíriace sa správy, musíme po desiatich rokoch nechať v našich srdciach opäť mocnejšie a naliehavejšie zaznieť slová Jána Pavla II., ktorými sa na nás obrátil na Zelený štvrtok 2002: „V tejto chvíli sme ako kňazi osobne v hĺbke bolestne zasiahnutí hriechom niektorých našich bratov, ktorí zradili milosť prijatú pri vysviacke a podľahli najhorším prejavom mysteria iniquitatis, ktoré pôsobí vo svete. Stadiaľ plynú vážne pohoršenia, s následne vrhnutým tieňom podozrenia na všetkých ostatných zaslúžilých kňazov, ktorí konajú svoju službu čestne a dôsledne, niekedy až s heroickou láskou. Zatiaľ čo Cirkev vyjadruje svoju starosť o obete a snaží sa podľa pravdy a spravodlivosti odpovedať na každú bolestnú situáciu, my všetci – vedomí si ľudskej slabosti, no dôverujúc v uzdravujúcu silu Božej milosti – sme povolaní objať mysterium crucis a plne ho vložiť do hľadania svätosti. Musíme prosiť o to, aby Boh vo svojej prozreteľnosti vzbudil v srdciach veľkodušné rozhodnutie pre ideály úplnej oddanosti Kristovi, ktoré sú základom kňazskej služby.”(2)
Ako vysluhovatelia Božieho milosrdenstva vieme, že úsilie o svätosť môže vďaka pokániu a odpusteniu začínať zakaždým znova. No zároveň pociťujeme potrebu oň prosiť: ako jednotliví kňazi, tak aj v mene všetkých kňazov a pre všetkých kňazov. (3)
Naša dôvera bude tiež posilnená pozvaním, s ktorým sa na nás obracia samotná Cirkev, aby sme znovu prekročili porta fidei – dvere viery, sprevádzajúc pri tom všetkých našich veriacich. To je aj názov apoštolského listu, ktorým Svätý Otec Benedikt XVI. vyhlásil Rok viery so začiatkom 12. októbra 2012.
Zamyslenie sa nad okolnosťami tohto pozvania nám môže pomôcť. Toto pozvanie súvisí s 50. výročím Druhého vatikánskeho koncilu (11. októbra 1962) a 20. výročím zverejnenia Katechizmu Katolíckej cirkvi (11. októbra 1992). Okrem toho je na mesiac október zvolané generálne zhromaždenie Biskupskej synody na tému „Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery“. Preto sa máme hlbšie zamyslieť nad každou z týchto historických „kapitol“:
nad Druhým vatikánskym koncilom, aby bol znovu prijatý ako „veľká milosť, z ktorej mala Cirkev v 20. storočí veľký úžitok“: v ňom sme dostali „bezpečný kompas, aby sme sa ním orientovali v začínajúcom sa storočí“ a „posilu pre stále potrebnú obnovu Cirkvi“ (4);
nad Katechizmom Katolíckej cirkvi, aby bol skutočne prijatý a používaný ako „bezpečná norma pre učenie viery, a teda ako platný a legitímny nástroj v službe cirkevného spoločenstva” (5);
nad prípravou nastávajúcej Biskupskej synody, aby bola skutočne „najlepšou príležitosťou ako uviesť celú Cirkev do tohto obdobia osobitného uvažovania o viere a jej znovuobjavovania“ (6).
Na úvod tohto celého snaženia sa môžeme krátko zamyslieť nad pápežovými slovami ohľadne toho, kam toto všetko zamýšľanie sa smeruje: „Kristova láska napĺňa naše srdcia a poháňa nás evanjelizovať. On nás – tak ako kedysi – vysiela na cesty sveta, aby sme s jeho evanjeliom oboznámili všetky národy zeme (porov. Mt 28, 19). Ježiš Kristus svojou láskou priťahuje k sebe ľudí všetkých generácií: v každom čase zvoláva Cirkev a zakaždým znova jej zveruje hlásanie evanjelia. Preto je i dnes nevyhnutné presvedčivejšie cirkevné úsilie o novú evanjelizáciu, aby sa znovu odhalila radosť z viery a nadšenie pri odovzdávaní viery“ (7).
„Ľudia všetkých generácií“, „všetky národy zeme“, „nová evanjelizácia“: zoči-voči tomuto univerzálnemu horizontu sa predovšetkým my kňazi musíme pýtať, ako a kde sa tieto výrazy spájajú a čo znamenajú.
Môžeme začať tým, že si pripomenieme, ako sa už Katechizmus Katolíckej cirkvi otvára v univerzálnom objatí, uznávajúc, že „človek je ,schopný‘ Boha“ (8). Pritom si volí ako svoj prvý citát text z Druhého vatikánskeho koncilu: „Najvyšší dôvod (eximia ratio) ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný na dialóg s Bohom. Veď jestvuje iba preto, lebo ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi. Mnohí naši súčasníci vôbec nechápu alebo výslovne odmietajú toto dôverné a životné spojenie s Bohom (hanc intimam ac vitalem coniunctionem cum Deo)“ (9).
Ako by sme mohli pri bohatstve zvolených výrazov citovaného textu zabudnúť na to, že konciloví otcovia sa ním chceli obrátiť priamo na ateistov, potvrdzujúc tak nesmiernu dôstojnosť povolania, pre ktoré sme boli ako ľudia vyvolení. A urobili to rovnakými slovami, aké sa používajú na opísanie vrcholu kresťanskej skúsenosti v jej mystickom prežívaní! Aj apoštolský list Porta fidei začína tým, že dvere viery „vedú do života spoločenstva s Bohom“, to značí, že nám umožňujú ponoriť sa priamo do ústredného tajomstva viery, ktoré máme vyznávať: „Vyznávať vieru v Trojicu – Otca, Syna a Ducha Svätého – je to isté ako veriť v jedného jediného Boha“ (10).
To všetko má osobitne zaznievať v našom srdci a v našom rozume, aby sme si uvedomili, aká vážna je dráma dnešných dní. Doteraz pokresťančeným národom už síce nehrozí, že upadnú do takého všeobecného ateizmu, no môžu sa stať obeťami istého zvláštneho druhu ateizmu, ktorý pochádza zo zabudnutia na krásu a zápal trojičného Zjavenia. Predovšetkým kňazi majú dnes pri svojej každodennej adorácii a službe všetkých privádzať do spoločenstva Trojice: iba počnúc ňou a ponoriac sa do nej môžu veriaci objaviť skutočnú tvár Božieho Syna a jeho aktuálnosť, a tak napokon dospieť k srdcu každého človeka a do definitívneho domova, kam sme všetci povolaní. A iba tak môžeme my kňazi dnešným ľuďom znovu sprostredkovať dôstojnosť ľudskej osoby, zmysel ľudských vzťahov a spoločenského života, ako aj cieľ celého stvorenia.
„Veriť v jedného Boha, ktorý je láska”: nová evanjelizácia nebude skutočne možná, ak my kresťania nebudeme schopní žasnúť a znovu nadchnúť svet ohlasovaním, že láska je prirodzenosťou nášho Boha v troch božských osobách, ktoré túto lásku vyjadrujú a zapájajú nás do svojho trojičného života.
Dnešný svet s jeho čoraz bolestnejšími rozpormi vzbudzujúcimi obavy potrebuje trojjediného Boha, ktorého ohlasovanie je úlohou Cirkvi. Aby Cirkev mohla túto úlohu plniť, musí ostať nerozlučne spojená s Kristom a nedať sa nikdy od neho odlúčiť: potrebuje svätých, ktorí prebývajú „v Ježišovom Srdci“ a sú šťastnými svedkami trojičnej lásky Boha. A nato, aby kňazi mohli slúžiť Cirkvi a svetu, musia byť svätí!
Vo Vatikáne 26. marca 2012, na slávnosť Zvestovania Pána.
Kardinál Mauro Piacenza,
prefekt
Celso Morga Iruzubieta,
titulárny arcibiskup Alba Marittima,
sekretár
1. Apoštolský list Novo millennio ineunte, 31.
2. JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 2002.
3. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Kňaz – služobník Božieho milosrdenstva. Príručka pre spovedníkov a špirituálov, 9. marca 2011, 14–18; 74–76; 110–116 (kňaz ako kajúcnik a duchovný učeník).
4. Porov. Porta fidei, 5.
5. Porov. tamže, 11.
6. Tamže4.
7. Tamtiež, 7.
8. Katechizmus Katolíckej cirkvi, Prvý oddiel, prvá kapitola.
9. Gaudium et spes 19 a Katechizmus Katolíckej cirkvi 27.
10. Porta fidei, 1.
