Pri sviatosti zmierenia nám Boh odpúšťa hriechy skrze kňaza a jeho slová: „ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov“. Lebo Ježiš túto moc odovzdal Petrovi, apoštolom a ich pomocníkom - kňazom. (por. Jn 20 21-23)
A pri sviatosti Eucharistie kňaz vyslovuje Ježišove slová: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo... Vezmite a pite z neho všetci, toto je moja krv ..., ktorá sa vylieva za vás... na odpustenie hriechov.“ (por. Mt 26-28) V tej chvíli sa kňaz stotožňuje s Ježišom. Ježiš, akoby „vymieňal“ kňaza za seba. Tu naozaj môžeme všetci zo srdca povedať: „Veľké je tajomstvo našej viery“!

Kto chce kráčať za Ježišom, musí rátať aj s bolesťou, ktorá je „spolupútnička“ na našej ceste za ním. Ježiš bol „mužom bolesti“ a preto je utrpenie a bolesť súčasťou nášho života a musíme s tým počítať.

Boh má svoje cesty aj svoj spôsob konania u tých, ktorí ho chcú nasledovať. A to by ste mohli potvrdiť mnohí z vás. Chcem písať o tom, ako mne kríž a utrpenie pomáhajú viac „spoznávať a približovať“ sa k Bohu.

Ako dvojročný som spadol z kuchynského stola s následkom úrazu hlavy. Z tohto pádu sa vytvoril nádor na malom mozgu. V prvej triede ma operovali. A zo siedmich detí, ktoré mali tú istú diagnózu a boli so mnou v nemocnici, ostal som sám. Všetci zomreli. V prvom ročníku gymnázia bola potrebná ďalšia operácia, tento krát chrbtice, lebo jedna zo svoriek, ktoré mám v hlave, sa uvoľnila a začala tlačiť na nerv. Znecitlivila mi tak nohu a znemožnila jej zdvíhanie.

V roku 2003 mi lekárka oznámila, že bude potrebná ďalšia operácia, lebo v hlave, kde bol nádor, sa vytvárala tekutina, ktorá tlačila na mozog a ja som strácal zrak, rovnováhu a pamäť (malý mozog je centrom týchto činností). Keď som sa to dozvedel, prvé slová, čo som povedal Bohu, boli: „Bože prečo? Veď som kňaz, misionár, hovorím ľuďom o tvojej láske, vysluhujem sviatosti, ... prečo? A moje modlitby sa točili len okolo toho, aby ma Boh uzdravil. Šiel som aj na jedno modlitebné stretnutie, prosiť o svoje zdravie. Už pri vstupe do kostola som zaregistroval vpredu pri oltári veľký zahalený kríž (bola piata pôstna nedeľa). Počas modlitby trikrát znela pieseň, ktorá mala refrén: „A znova hľadím na kríž, kde si svoj život dal. Som pokorený láskou srdce zlomené mám a znova ďakujem ti, ďakujem ti, svoj život ti dám. Vďaka za tvoj kríž, vďaka za tvoj kríž, vďaka za tvoj kríž priateľ môj.“ Pochopil som a Bohu povedal: „Dobre prijímam“. A vtedy moje srdce naplnil pokoj. S odstupom času môžem povedať, že počas tej choroby som veľmi veľa získal (po telesnej, ale najmä po duchovnej stránke). Operácia sa podarila a ja som mohol znova začať chodievať na misie. 
„Vďaka za tvoj kríž, vďaka za tvoj kríž priateľ môj“.

Pred dvoma rokmi ma opäť, tento krát priamo z misií odviezli do nemocnice, lebo mi meravela celá pravá strana tela. Vtedy mi lekárka povedala: „Možno ešte dva, tri dni a ostali by ste na vozíku“. 
Kríž a utrpenie je veľké tajomstvo Božej lásky a oni sú súčasťou i môjho života. Je povedané: „Boh dopustí, ale neopustí“. Boh na nás dopustí iba toľko, koľko dokážeme uniesť (porov. 1Kor 10, 13). Keď prijmeme kríž, on nás viac priblíži k Bohu. Aj cez kríž a utrpenie môžeme mnohým ľuďom pomôcť. 

Mama hovorí svojmu synčekovi, ktorý chodí do prvej triedy a je chorý: „Vieš Petrík: „Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.“ A on na to: „A či iba mňa má Pán Boh rád?“

P. Pavol

zdroj: redemptoristi 3.5.2010