Na prvom mieste Deň zasväteného života odpovedá na vnútornú potrebu chváliť Pána slávnostným spôsobom a ďakovať mu za veľký dar zasväteného života, ktorý obohacuje a potešuje kresťanskú komunitu mnohosťou svojich chariziem a ovocím úplného darovania sa mnohých ľudí Božiemu kráľovstvu. Nesmieme nikdy zabudnúť, že zasvätený život nepramení v prvom rade v úsilí človeka, ale je darom prichádzajúcim „zhora“, z iniciatívy Otca, „ktorý priťahuje k sebe svoje stvorenie s osobitnou láskou a s perspektívou osobitnej misie“. Tento pohľad Otcovho zaľúbenia sa hlboko dotýka srdca volaného človeka, ktorého pobáda Duch Svätý k osobitnej forme nasledovania Krista prostredníctvom prijatia evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti. Podivuhodný dar.
Na druhom mieste je cieľom tohto dňa podporiť poznanie a úctu k zasvätenému životu zo strany celého Božieho ľudu. Zasvätený život „neustále predstavuje v Cirkvi spôsob života, ktorým žil Ježiš a ktorý odporučil aj svojim učeníkom“. Je zvláštnou a živou pripomienkou spôsobu života, ktorým žil Boží Syn. Ježišovou jedinou Láskou bol Otec – hľa, Ježišovo panictvo. V Otcovi nachádzal svoje výhradné bohatstvo - hľa, jeho chudoba. A v Otcovej vôli nachádzal pokrm, ktorým sa živil – hľa, jeho poslušnosť. Táto forma života, ktorú si vyvolil Kristus a ktorá sa sprítomňuje v životoch zasvätených osôb, je pre Cirkev veľmi dôležitá.
Tretí motív sa dotýka faktu, že zasvätené osoby sú pozvané slávnostným spôsobom oslavovať divy, ktoré v nich Pán vykonal, so stále jasnejším pohľadom viery odhaľovať lúče Božej krásy, ktoré do ich spôsobu života vyžaruje Duch, a tak si živšie uvedomovať svoje nenahraditeľné poslanie v Cirkvi a vo svete. Slávenie Dňa zasväteného života môže pomôcť zasväteným osobám, často žijúcim vo svete plnom nepokoja a neodkladných úloh, pripomenúť si pramene ich povolania, urobiť si bilanciu vlastného života a upevniť si úsilie žiť zasväteným životom. Tak budú môcť s radosťou vydávať svedectvo mužom a ženám dnešných čias, nachádzajúcim sa v najrôznejších životných situáciách, že Boh je Láska, ktorá je schopná naplniť srdce ľudskej osoby.
Je veľmi dôležité, aby sa zasvätený život stále viac prejavoval ako „plný radosti a Ducha Svätého“, aby napomáhal rozvoj misií, aby si získaval dôveru založenú na sile životného svedectva, pretože „dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a ak počúva učiteľov, robí tak preto, že sú svedkami“ Evangelii nuntiandi, 41.
Čo je zasvätený život vo svojej podstate a čo je vlastne povolanie, ktoré ho sprevádza? Niektorí autori hovoria o troch elementoch každého povolania k zasvätenému životu. Prvým elementom, ktorý prispieva k zrodeniu povolania, je svedok. Každý z nás by vedel presne povedať, kto to bol, kto ho nadchol a kto mu akoby prstom ukázal na svet hodnôt, pre ktoré žiadna obeta nie je dosť veľká. Niekedy ide o významné osobnosti, niekedy však o jednoduchých nenápadných ľudí. Oni v nás akoby zapálili oheň, ktorý bol síce slabý v momente keď vznikol, avšak predsa dostačujúci na to, aby prispel k postupnému rastu a dozrievaniu povolania.
Druhým elementom je vízia. Je to sen, ktorý človek sníva ani nie tak v noci, ako vo dne. Ktorý sníva s otvorenými očami. Je to túžba často presahujúca ľudské možnosti, ktorá sa v momente zrodenia podobá rojčeniu, avšak predsa je to túžba, ktorá nás napĺňa energiou urobiť i nemožné. Je pravdou, že táto počiatočná vízia, alebo túžba sa časom upravuje, modifikuje, často musí prejsť boľavou očistou. Avšak nikdy nesmie zomrieť.
Tretím elementom povolania je volanie. Keby sa ma dnes niekto spýtal, kedy som pocítil kňazské povolanie, alebo vás, kedy ste pocítili povolanie do rodiny, kedy ste stretli po prvýkrát osobu, s ktorou chcete prežiť život, kedy nás oslovila istá činnosť, ktorej sa chceme venovať naplno, väčšina z nás by vedela odpovedať dosť presne. Niektorí by si pomerne presne pamätali okolnosti za ktorých sa to stalo. Ide o osobnú skúsenosť a zážitok, v ktorom človek akosi jasnejšie cíti Boží zásah do svojho života. Tu nejde len o slobodné rozhodnutie človeka ale i o zjavovanie vôle Boha, ktorý má z každým z nás svoj osobitný plán.
Svedok, vízia a volanie. Tri elementy povolania k zasvätenému životu, ktoré viac čí menej sprevádzajú život každého kňaza, rehoľníka alebo rehoľníčky. Akú však mali konkrétnu podobu v živote jednotlivých ľudí, na to sme sa opýtali p. Juraja Cheunga z ostrova Maurícius:
„Myslím si, že v mojom živote bolo veľa svedkov a jedným z nich bola moja sestra, ktorá si vybrala zasvätený život. Bola staršia ako ja a mali sme veľmi dobrý vzťah. Pochádzame z nekresťanskej rodiny. Môj otec zomrel pred mnohými rokmi a matka, keď sa dozvedela, že setra si zvolila zasvätený život, bola veľmi nespokojná, ba až nahnevaná. Sestra musela prekonať veľa ťažkostí, aby vytrvala na tejto ceste. Toto bolo pre mňa silné svedectvo, pretože napriek týmto ťažkostiam zo strany matky bola pokojná a nebola nikdy nahnevaná.“ „Moja skúsenosť, ktorú som mal predtým, než som začal žiť rehoľným životom bola udalosť, ktorá by sa dala označiť rečou sv. Ignáca ako konzolácia – niečo čo upokojuje ducha človeka. Bola to skúsenosť Vianoc v Indii. Jedna dedina bola úplné zničená a my sme pomáhali pri prácach na jej obnovovaní. Spoločne sme vybudovali veľký dom, v ktorom mohli dočasne bývať ľudia, ktorí prišli o strechu nad hlavou. Mnohí z nich neboli kresťania. Pri slávení Vianoc sa každý zúčastnil na liturgii a zostali sme nejaký čas spolu. Keď boli postavené ich malé domčeky a mali sa do nich vrátiť, boli veľmi smutní a nechceli ísť. Napriek tomu, že pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev (a kastovníctvo je Indii veľmi silné), chceli zostať spolu. Pre mňa to bolo znamenie Božieho vtelenia. Ježiš bol medzi nami a urobil z nás bratov a sestry. Toto vo mne zanechalo silný dojem, ktorý som túžil zažívať v mojom živote.“
