Spomína, že v decembri 1944, keď bol povolaný k vojenskej službe, na otázku - čím chce byť v budúcnosti - odpovedal, že sa chce stať katolíckym kňazom. Bolo mu povedané, že „nové Nemecko“ nebude potrebovať kňazov. Vedel, že to nie je tak. Aj dnes – pokračuje Svätý Otec, si mnoho ľudí myslí, že byť kňazom, nie je povolaním budúcnosti, ale patrí do minulosti. Nie je to tak, opakuje pápež:
„Vy, drahí priatelia, ste sa rozhodli vstúpiť do seminára, a teda dali ste sa na cestu smerom ku kňazskej službe v Katolíckej cirkvi napriek týmto námietkam a názorom. Urobili ste správne. Pretože ľudia vždy budú potrebovať Boha, aj v epoche svetových technických výdobytkov a globalizácie. Tam, kde človek prestáva vnímať Boha, sa život stáva prázdnym a nič nie je uspokojujúce. Človek potom hľadá útočisko v opojení alebo náruživosti, ktorými je mládež skutočne stále viac ohrozovaná. Boh žije. Stvoril každého jedného z nás, teda pozná všetkých. Je taký veľký, že má čas pre tieto naše malé záležitosti. Boh žije a potrebuje ľudí, ktorí žijú pre neho a ktorí ho prinášajú ostatným. Áno, má význam stať sa kňazom: svet potrebuje kňazov, pastierov, dnes, zajtra a vždy, kým bude existovať.“
„Kňazom sa nikto nestane sám,“ píše ďalej v Liste seminaristom Svätý Otec a poukazuje na význam kňazskej formácie v seminári - v „spoločenstve učeníkov“. Kto sa chce stať kňazom, musí byť predovšetkým mužom Božím. „Pre nás Boh nie je vzdialená hypotéza, niekto cudzí. Najdôležitejšie na ceste ku kňazstvu a počas celého kňazského života je osobný vzťah s Bohom v Ježišovi Kristovi.“ „Kňaz nie je správcom akéhosi spolku, ktorý sa usiluje o udržanie a zvýšenie počtu členov,“ zdôrazňuje pápež, „je poslom Božím medzi ľuďmi.“ Ďalej Svätý Otec nazýva načúvanie Bohu v čítaní Svätého písma referenčným bodom života. A tvrdí, že ak máme stále pred očami Boha a jemu hovoríme o našich túžbach, nádejach, radostiach či utrpeniach, ale aj o našich chybách a jemu ďakujeme za všetko krásne a dobré, stávame sa citlivejšími a vnímavejšími. „A tak rastie radosť z toho, že Boh je blízko a my mu môžeme slúžiť.“
V ďalšom bode listu Svätý Otec upriamuje pozornosť na osobné stretnutie s Bohom v Eucharistii, ako aj na hodnotu sviatosti zmierenia a zdôrazňuje citlivosť na ľudovú zbožnosť. „Čas v seminári je tiež a predovšetkým časom štúdia.“ Problematike štúdia, teda intelektuálneho a osobnostného rastu, ako aj problematike učenia Cirkvi a spoločenstva Cirkvi, venuje Svätý Otec ďalšie časti Listu seminaristom, ktorý končí uistením o modlitbe a požehnaním.
