Kňazstvo máme pred očami ako niečo z tohto sveta, niečo s čím sme v kontakte. Služba, ktorá sa odohráva tu na zemi. Starozákonní kňazi sa modlili za ľud a obetovali denne obety za odpustenie hriechov a za rozličné iné úmysly. „Strážili“ tiež poznanie Boha. Novozákonní kňazi už neprinášajú zvieracie obety, ale nekrvavú obetu Krista. Tiež „strážia“ poznanie Boha. Ako je však spojené Kristovo kňazstvo s novozákonným kňazstvom katolíckych kňazov, ktorí slúžia tu na zemi?
Druhý vatikánsky koncil hovorí o Kristovej nebeskej službe. Používa pritom jazyk listu Hebrejom. V konštitúcií o liturgii hovorí o tom, že každé liturgické slávenie je aktom Krista Kňaza a jeho tela. List Hebrejom je jediná kniha Nového zákona, ktorá rozvíja myšlienku Ježiša Veľkňaza. Tento list obsahuje tiež najviac vyučovania o nebeskej povahe kresťanského života. Ježiš patril do Júdovho kmeňa, nebol potomkom Léviho a Árona, preto nebol z kňazského rodu. Autor hovorí o tomto probléme tým, že poukazuje na prorocký prísľub žalmu 110: Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho (Ž 110, 4). Takže autor Listu Hebrejom hovorí o veľkňazstve Ježiša, že je vznešenejšie a vyššie, pretože sa odohráva v nebi, je večné a Ježišova obeta bola učinená raz a navždy. A je svätá a nepoškvrnená.
My sme zvyknutí uvažovať o Ježišovi, že bol kňazom na Kalvárií, kde odovzdal svoj život za hriešnikov a potom v nebi už pôsobí ako Pán. Máme tendenciu vidieť ho tam skôr ako Pána, nie ako kňaza. Avšak List Hebrejom hovorí, že Ježiš vykonáva svoju veľkňazskú službu aj v nebi.
Hlavné z toho, čo hovoríme, je: Máme takého veľkňaza; ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník svätyne a pravého stánku; ktorý postavil Pán, a nie človek (Hebr 8, 1-2).
Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. (Hebr 9,24)
Vízia Ježiša, ktorý vykonáva svoju veľkňazskú činnosť v nebi, nasleduje potom, čo Ježiš raz a navždy vykonal obetnú smrť na kríži. To korešponduje s izraelským chápaním obetovania. Biblické štúdie hovoria o tom, že kňaz má úlohu pri zabíjaní obetného zvieraťa. Hlavnou úlohou kňaza bolo vziať krv obete a pokropiť ňou oltár. V Knihe Levitikus je mnoho inštrukcií týkajúcich sa prinášania obiet. V rôznych prípadoch daný človek priviedol zviera a zabil ho. Niekedy to robil veľkňaz, napríklad v deň zmierenia, ale vždy vylial krv iba kňaz. Obeta bola celým úkonom - zabíjaním aj pokropením krvou, nielen zabíjanie. Na tomto pozadí autor Listu Hebrejom hovorí o Ježišovej veľkňazskej službe. On večne prináša svoju krv, ktorú raz a navždy prelial na kríži (Hebr 9,12). Ježiš vykonáva svoju veľkňazskú činnosť v nebeskej svätyni.
Učenie Listu Hebrejom, že Ježiš má večné kňazstvo a vykonáva ho v nebeskej svätyni, nás otvára na pochopenie Eucharistie ako obety prostredníctvom účasti Cirkvi na zemi v nebeskom veľkňazstve Ježiša. Keď premýšľame o vzťahu medzi Eucharistiou, ktorú teraz slávime a historickými udalosťami Poslednej večere i Kalvárie bez toho, aby sme si uvedomovali Ježišovu nebeskú službu, ľahko upadneme do kontroverzie spomienka verzus obeta. Zvyčajne je to míľnik v našom chápaní, keď vnímame Ježišovu nebeskú obetu, jeho pozemskú a nebeskú dimenziu spolu. Ježiš zomrel raz navždy za naše hriechy a v nebi je oslávený ako Baránok, ktorý je akoby zabitý (Zjv 5,6). Duch Svätý je teraz mostom medzi prítomnosťou a minulosťou, medzi našou generáciou a pozemským Ježišovým životom spred 2000 rokov. On je mostom medzi nebom a zemou.
Je tu ďalší fascinujúci aspekt v učení Listu Hebrejom. Ježiš je kňaz podľa radu Melchizedechovho, nie je teda potomkom Árona, ale je pravým Veľkňazom. Ježiš má večné kňazstvo (Hebr 7,24). Kňazstvo, ktoré fungovalo pred Kristom, bolo len náznakom toho, čo malo prísť. To fascinujúce na Melchizedechovi veľkňazovi je, že priniesol chlieb a víno tak ako Ježiš (Gn 14 a 8). Autor Listu Hebrejom spája Melchizedechovo kňazstvo s Ježišovým kňazstvom.
Všetci ustanovení kňazi, ktorí boli pred Ježišom, na Ježiša poukazovali. Ich dočasné a nedokonalé kňazstvo malo poukazovať na Ježišovo dokonalé kňazstvo. Na rozdiel od starozákonných kňazov, ktorí museli prinášať deň čo deň obety v pozemskom Jeruzalemskom chráme, Ježiš slúži v nebeskom chráme, jeho kňazstvo nekončí, je večné a Ježišova obeta bola učinená raz a navždy, netreba ju opakovať, lebo je dokonalá, svätá a nepoškvrnená. Rozdiel medzi starozákonnými kňazmi a Ježišovým kňazstvom je veľký.
Novozákonní kňazi majú účasť na Kristovom kňazstve. Jeho kňazstvo prechádza na nich vysviackou. V jeho mene a v jeho osobe konajú presne to čo Ježiš. Úžasné je to, že títo slabí, krehkí a často aj hriešni muži, majú tú istú moc ako Ježiš, v jeho mene nám ohlasujú evanjelium, odpúšťajú hriechy a v jeho mene nám dávajú jeho telo a krv.
My kňazi žasneme a chvejeme sa bázňou. Necítime sa hodní toho, čo nám dal Boh. Niekedy sa necítime pripravení, alebo disponovaní. On cez nás koná aj v našej slabosti. Je to zázrak. Svet potrebuje sprostredkovanie milosti, potrebuje most, ktorým je kňaz, preto Kristus dal tento dar viacerým, ale vždy to je jeho jediné kňazstvo. Kňazstvo nepatrí nám, je jeho. Máme na ňom účasť pre spásu sveta.
Uvedomujem si, že vysviackou mi Ježiš dal aj svoju kňazskú moc, moc sprostredkovateľa, moc udeliť hriešnikovi Božie odpustenie, moc dať hladným chlieb z neba. Moc a dôstojnosť, ktorú nemajú ani anjeli ani Panna Mária. Niekedy mi je pri uvažovaní nad tým, čo mi dal Boh, úzko. Najradšej by som sa skryl, lebo tak veľmi cítim, že mám ešte veľmi ďaleko od Ježišovej svätosti, pastierskej lásky a veľkňazského súcitu. Už – už chcem povedať Bohu, „Pane, choď odo mňa preč, lebo som človek hriešny.“ On však raz a navždy povedal, „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí. Tak teda dobre. Bože, pomôž mi pamätať, že hoci som a budem len človekom, ty mi svoju moc a milosť nikdy nevezmeš.
P. Rastislav Dluhý, CSsR
