Verila som, že toto je správne
Toho času som patrila do skupiny, ktorá tiež vyznávala Ježiša aj Máriu – tak ako kresťania, ale tvrdili, že všetko je inak. Že Ježiš bol ženatý, a, že On to všetko chcel inak. Modlili sme sa denne ruženec, všetky modlitby aké sa modlia, používali sme kríže, svätých, svätenú vodu, chodili sme do kostola – na spoveď – prijímali sme eucharistiu. Ale vykladali sa tu karty, liečilo sa energiou reiki, odpájali sa tu duchovia, volali sa anjeli a písalo sa anjelské – automatické písmo. Toto písmo sa písalo aj s Pánom Ježišom aj Pannou Máriou. Bola to skupina presného počtu ľudí, ktorí na rôzne úmysly –úmysly dané cez médium potom rôznymi slovnými formulami a modlitbami vykonávali naplnenie toho, ktorého úmyslu. Verila som, že toto je tá správna cesta – pretože nám hovorili o Ježišovi, boli veľmi milý – láskavý, modlili sme sa. Verila som, že práve toto chce Boh – a práve toto je správne.
Ešte v ten deň
Pomaly som postupovala vyššie a vyššie. Jasnovidectvo, telepatia, liečenie, vykladanie kariet...to boli dary, ktoré som postupne získala. Začala som vnímať – vidieť, ale aj cítiť, ten druhý – duchovný svet – svet duchov , anjelov. Chodili sme na veľa miest po svete, a navštívili sme aj svätú Zem. Po návrate sme sa niektorí začali modliť k Pátrovi Piovi – obetný ruženec a litánie k Duchu Svätému. Tak prišiel aj moment keď som si kúpila denník ses.Faustíny. Ešte v ten deň som začala čítať. Neviem presne pri ktorých slovách Pána Ježiša sa to stalo, ale ako som čítala – slová Pána ma hlboko zasahovali a prerážali až do samotného vnútra srdca. Ako svetlo, ktoré prerazí úplnú tmu. Nedá sa opísať čo som zažívala - pocítila som prítomnosť Boha. Až tak, že som úplne prekvapená poznala, že Boh existuje. Ako keď človek dlho o niekom počúva, ale nikdy sa s ním nestretol. A zrazu ten niekto príde celkom blízko k vám a vy pocítite, že prišiel a jediné čo dokážete povedať, je, že On naozaj existuje. Boh prišiel celkom blízko za mnou. Dal mi pocítiť svoju prítomnosť ako Tomášovi a ja som zvolala - On naozaj existuje, Ježiš existuje! Boh bol tu. Pri mne, vo mne, okolo mňa – všade – taký je nesmierny.
Všetky slová, ktoré som v denníku čítala mali živú silu. Boli živé. Mocne prenikali do mojej duše slová Pána o poslušnosti voči Jeho cirkvi, jeho kňazom a o tom, že aj keď Faustínu kňazi nechápali, On miloval jej poslušnosť a dôveru voči nim. Vzbĺkla vo mne veľká láska k cirkvi, ktorú nám Pán daroval. Vzbĺkla vo mne veľká odovzdanosť do jeho vôle aj do vôle zjavenej cez kňazov. Koľko krát ma Pán skúšal práve v poslušnosti kňazom.
V tomto mohutnom konaní Pána v mojej duši som si zrazu uvedomila, že to čo som v tejto okultnej skupine robila, už nemôžem robiť. Nevedela som prečo to cirkev zakazuje. Vedela som iba to, že je to proti cirkvi a pretože sa vo mne zapálila láska k Pánovi – milovala som všetko čo On stvoril –Jeho cirkev, a nič som nechcela konať proti nej. A práve toto rozhodnutie mi ukázalo pravú tvár ducha tejto skupiny do ktorej som chodila.
Duch samovraždy
Začal sa boj o moju dušu, o môj život. Začal ma prenasledovať duch samovraždy. Nikdy by som si nemyslela, že to existuje a, že to môže na človeka tak pôsobiť. Opak je pravda. Najskôr som nevedela čo sa so mnou deje. Prichádzali stavy hroznej úzkosti a strachu – niečoho veľmi silného čo ma ustavične nútilo zabiť sa. Stále ma to nabádalo skočiť pod vlak, alebo z okna...Nevedela som čo mám robiť. Vtedy som sa rozhodla ísť za kňazom. Povedal mi jednu vetu, ktorá mi v tej strašnej úzkosti zasvietila ako svetlo a, ktorá bola tak živá ako slová z denníčka sv.Faustíny. Povedal :“Ale my máme nádej, že nás Pán nedá skúšať nad naše sily.“ Kňaz ma veľmi nepochopil, bola som z toho nešťastná, avšak napriek tomu Pán Ježiš cez neho konal. Touto jednou jedinou vetou, ktorú som odriekala vo chvíľach keď zlo útočilo, len aby som zmenila svoje rozhodnutie odísť z tejto okultnej skupiny. To som pochopila, ale až neskôr. Modlitba a táto jediná veta. Koľkokrát ma zachránili slová Pána Ježiša, ktoré mi povedal cez kňazov. Nech bol ten kňaz akýkoľvek – to pre Pána Ježiša nebola prekážka. On pozná každého svojho kňaza, pozná každú jeho vlastnosť, charakter – všetko. A kňaz si ani neuvedomoval, že hovorí cez neho Pán. Ale ja som to počula, pretože on hovoril práve o tom, čo ja som potrebovala, hoci to ten kňaz nevedel.
A tak ma Pán Ježiš cez denník učil poslúchať kňazov, milovať cirkev a dôverovať, že aj keď sa nám to nezdá, že On je nad všetkým, aj nad kňazom. Denníčkom ma naučil, že poslušnosť má u Neho obrovskú hodnotu. „Nežiadam tvoje umŕtvenia, ale tvoju poslušnosť. Tým mi vzdávaš veľkú chválu...“(den.28) Pán cez kňazov pôsobil a ja som poslúchala. To ma zachránilo.
Útoky pomaly ustali, náprava – a uzdravenie mojej duše však trvala ešte veľmi dlho. Ale vďaka Bohu a Jeho kňazom som bola zachránená, oslobodená, a dnes aj uzdravená.
omilostená
